otvorene

Konflikt medzi Izraelom a Gazou v októbri minulého roka eskalujúci vpádom Hamasu na územie Izraela viedol ku smrti a odvlečeniu stoviek civilistov.  Defilovali príbehy utýraných dievčat, ktoré chytali za srdce – dôverčivo si užívali svet a zábavu, tancovali a spievali – a chvíľu potom brutálne dobité, utýrané, pripravené o šancu prežiť svoj život. Keby v tej situácii boli Izraelci útočiacich príslušníkov Hamasu pochytali a zaživa na kúsky krájali, neuronila by som slzu ľútosti, vravela som si nahnevane.

Ibaže konflikt sa vlečie a ako to už býva pri kumulovaní nenávisti a hnevu, jeho následky sú čoraz tragickejšie. Isteže by sme mohli rozpletať nitky ich problematických vzťahov ďaleko do minulosti. Ten konflikt nepochybne má rozmer nielen politický, ale aj historický a náboženský. Brutálne útoky môžeme sledovať v čase z oboch strán –  v roku 1982 zmasakrovanie utečeneckých palestínskych táborov, palestínsky útok na civilistov v dvoch výletných autobusoch v roku 1978, mohli by sme takto pokračovať dlho a hľadať v čase vinníkov. Bagatelizovanie a ospravedlňovanie výčinov jednej či druhej strany ale k riešeniu nevedie, a doplácajú na to životmi stále ďalší nevinní ľudia. Izraelské útoky na školy v poslednej dobe síce vzbudili medzinárodný nesúhlas, no o dosiahnutí prímeria v Gaze možno iba snívať a konflikt vytvára zvýšené napätie na celom Blízkom východe,

Teraz smrť dvojčiat, iba štvordňových drobcov aj s ich matkou je výčitkou pre nás všetkých – že sme ticho, prizeráme sa kadejakým lumpačinám, namiesto toho, aby sme všetkých vojnových zločincov bezodkladne odsúdili a povešali na kandelábre. Plačem už druhý deń za mŕtvou mačičkou, ktorú nejaký zdegenerovaný debil zrazil  v pondelok večer v Štítniku a včera zomrela. Neviem si predstaviť ako dlho by som plakala za všetkými tými deťmi, ktoré pripravili o život len v tomto chorom izraelsko-palestínskom konflikte. Čosi vo mne ticho za nimi narieka po celý čas.

Čoraz hnusnejšie, bezohľadnejšie a zákernejšie sú útoky kadejakých vojnychtivých magorov v rôznych kútoch sveta. A my sa tomu prizeráme.

Robotické psy na Ukrajine

Vojnové bubny bijú – a podaktorí si márne zapchávame uši. Nebezpečný fenomén je podľa mňa nasadenie robotických psov – síce sa veľkolepo pretiera ako budú nosiť lieky ukrajinským vojakom v zákopoch, detekovať výbušniny a aj nosiť náboje – až 7 kíl ich vraj dokáže uniesť jeden taký robotický pes – ako píše článok v linku

https://www.nextech.sk/a/Ukrajina-vypusti-do-bojovej-linie-robotickych-psov

Podľa neho   „ako uviedli jeho tvorcovia pre novinárov AFP, takíto pomocníci by sa čoskoro mohli stať pre ukrajinskú armádu neoceniteľným spojencom v prvej línii, keďže jej aktuálne chýbajú bojové sily.“

Nesmieme ale prehliadnuť, že už sú na svete a dokonca aj dostupné na predaj robotické psy s plameňometom

https://www.idnes.cz/technet/vojenstvi/bojovy-roboticky-pes-cina-armada.A240529_093241_vojenstvi_alv

a aj vyzbrojené útočnými zbraňami

https://www.nextech.sk/a/Cina-uz-ma-vo-vyzbroji-roboticke-psy-vyzbrojene-gulometmi

Vážne na toto chceme pozerať, ako kadejakí magori na Ukrajinu sypú čoraz nebezpečnejšie zbrane? Ochudobnený urán z zbraniach, robotické psy.

Za mier sa nebojuje. Nefunguje to tak, že bude poletovať viacej stíhačiek a zhodíme viacej bômb – a tým bude väčší mier. No nebude – mier sa tvorí komunikáciou, snahou dohodnúť sa, nie vyzbrojovaním. 

Jediná vojna, v ktorej sa bojuje za mier, je vojna, ktorá neprebieha.

Elena

K diskusii  palenque Rozhodne nevidím ako riešenie, aby sme my dvaja šli kričať niekam, že mier – akosi by som neverila tomu, že budete kričať mier.  Ale sú medzinárodné inštitúcie, ktoré by mali jasne a bezodkladne v takýchto prípadoch dať stanovsiko, že ide o zločiny proti ľudskosti. Odsúdiť páchateľov by mal medzinárodný súd ako vojnových zločincov, na trest smrti obesením, a potom by sme ich vykvačili na kandelábre.