otvorene

Ak sa rozhodnete plniť svoje sny o novom profesijnom smerovaní, nemusíte to mať jednoduché.

Budem detektívom, založím si detektívnu kanceláriu – povzdychla som si nadšene nedávno. Konečne som z hĺbky svojho srdca vydolovala to, čo by ma teraz naozaj bavilo. Popri písaní knižiek teda, z ktorého až takú radosť nemám, lebo už tretí USB s rozpísanými knihami sa mi pokazil, a mňa prestalo baviť písať nezálohované veci odnovu, odznovu a odznovu.

Mala som pocit, že slnečné lúče sa nad obzorom mojich snov o budúcnosti objavili.

Ach, bude to úžasné. Tvorivo deduktívna práca. Zliepanie úlomkov informácií. Mám aj výcvik v grafológii, tak podľa písma by som kadečo mohla pozisťovať.

Ďalekohľad doma mám, ale musím si zohnať vysielačku, nejakú poriadnu – doplnila som prakticky. Chvíľu som o tých vysielačkách čítala, no nebude jednoduché nejakú kvalitnú vojenskú zohnať.

No a kúpim si aj ten detektor kovov, rozhodla som sa, o tých už mám preštudované dosť. Lebo fb je večný zdroj inšpirácie, a ponúka kadejaké videjká o tom, aké nádherné poklady ľudia vďaka nim ponachádzali. Od hľadania pokladov ma deti odradili praktickou pripomienkou, že u nás by som skôr ako na zlatý poklad narazila na nevybuchnutý granát, čo som uznala. Detektor budem ako detektív nosiť vo vrecku, vďaka jeho pípaniu zistím, či lump nie je ozbrojený.

Hm, ešte že mám čierny šuštiakový plášť, doplnila som praktickú úvahu, aj výborné pracovné topánky. Ale sú hnedé, k čiernemu plášťu? Do zoznamu potrebné dokúpiť som teda k vysielačke a detektoru kovov dopísala čierne pracovné topánky. Po chvíli váhania som doplnila aj ruksak. Nie že by som doma ruksak nemala – ale žltý Nike Air, ten sa na moju novú prácu nehodí. Jednak by sa ľahko špinil, jednak by ma zďaleka lumpi videli. A bola by som zapamätateľná, no, takže aj čierny vojenský ruksak potrebujem.

Slnečné lúče nad horizontom môjho srdca sa rozžiarili. Ach, skoro som si vizitku mojej novej detektívnej kancelárie nadšene začala hneď vyrábať. Tá predstava detektívnej budúcnosti ma nadchla.

Urobím si kurz, ak treba. A zbroják isteže tiež, prikyvovala som svojim plánom ústretovo.

Bum-bác – už som sa videla s pištoľou. Hej, prečítala som už prvú z mojich dávnych obľúbených kníh, ktoré mi pred časom z antikvariátu prišli, a tam kovboji strieľali odušu pri prenasledovaní zlodejov kráv. Časť toho nadšenia sa aj na mňa preniesla.

Nebola som si celkom istá, či detektív môže lumpov len tak aj strieľať, ale v mojich predstavách som beztak strieľala do vzduchu rovno nahor. Žeby som prestrelila elektrické vedenie, či nebodaj zostrelila lietadlo nehrozí, tak to je najbezpečnejší smer na streľbu.

Budem tam chodiť v mojom charizmatickom tričku, ktoré zapadá prachom, napadlo mi.

Sledovanie lumpov – áno, áno. Opatrné vykuknutie spoza rohu. Plíženie sa potrubím, aby ste odhalili ich plány. No dobre, to radšej nie – opravila som sa rýchlo pri predstave čvachtania sa vo vode v tmavej chodbe podzemných kanálov, nebodaj ešte aj s nejakými potkanmi. Alebo s pavúkmi, napadlo mi, fujtajbl, tak aj sprej proti pavúkom som rýchlo do toho môjho nákupného zoznamu dopísala.

Deti moje oznámenie o novej úžasnej profesijnej kariére s nadšením neprijali a tvárili sa, akoby som im oznamovala, že idem robiť tanečnicu na námestí. V mojich očiach pritom svietila perspektíva budúcnosti, v ktorej v mojej skvelej firme môžu po jej rozbehu zažiariť tiež. Nechápala som ich nenadšenie z mojej novej kariéry, ľudia menia profesiu v dnešných časoch niekoľkokrát za život. A ja hoci by som bola túžila byť aj paleontológom, cestovateľom, či vodcom zločineckej družiny, zotrvala som celoživotne pri jedinej profesii. Doteraz teda, aby som to upresnila.

Moje sny zhasli, už keď som zisťovala ako urobiť prvý krok. Lebo zákonom stanovené podmienky právnickej fakulty, či síce iného VŠ vzdelania druhého stupňa (no v pohode), ale s aspoň 5-ročnou praxou v radoch polície nenapĺňam.

Hm, by-by detektívna kancelária.

No ale nie každý tak musí zanechať svoje sny – niektorí menia profesijné smerovanie s ľahkosťou.

To napríklad – keď už som políciu spomenula – ako v článku v linku https://www.hlavnespravy.sk/tomu-neuverite-bratislavska-policia-dostava-kvir-trening/3667698

bratislavských policajtov preškoľuje slečna, ktorá vyštudovala environmentálny manažment. Článok uvádza, že bola postrelená v tej tragédii v Teplárni, čo si isteže zaslúži ľudskú účasť, že niečo podobné zažila. No pritom článok nastoľuje otázku, či aspoň pedagogické minimum si slečna spravila. Ja teda mám aj certifikát lektora napríklad – má niečo podobné?  Aby sme nedošli k omylu – neponúkam sa lektorovať bratislavských policajtov namiesto nej. Alebo má azda aspoň nejaký kurz genderových štúdií? Prednáša im totiž o správnom postupe v komunikácii policajtov, ako píše ten spomenutý článok, vraj kadetov vyučuje aj rešpektovanie „nových zámen“ rodovo odlišných ľudí… Podľa vás to je v poriadku? Policajt má seriózne rešpektovať človeka, ktorý ho vyzve, nech ho oslovuje „oni/ono“? Toto je nový zlatý štandard?

A vraj tá slečna nie je len obyčajný komunikačný „odborník“. Ona je rovno asistentka veliteľa Útvaru zásahovej jednotky a kynológie (ÚZJaK)… Článok uvažuje, že iste absolvovala všetky potrebné školenia či odborný výcvik, aj keď možno to ako asistent ani nemusíte. 

Isteže každý človek má ľudské práva. Ale nikto nás nemôže nútiť, aby sme niekoho oslovali ako „ono“, či nebodaj Dunčo alebo luster. Môžu k tomu donútiť policajtov? Veď ak vás vyzvú predložiť občiansky preukaz, a tam je napísané, že ste muž, tak azda je v poriadku vyžadovať úradne iné oslovenie?

Nuž, ako vidíte, človek v tomto štáte niekedy musí poriadne zapátrať po pravde. Poviem vám, tá detektívna kancelária to by bola vec…

Elena