otvorene

Črepy ilúzií – poviem vám, inak to pomenovať neviem.

Skutočne znechutene píše, lebo už som chcela počkať na ďalší  krok vo vyšetrovaní tej brutálnej dvojvraždy. Ale článok o matke vraha ma k úvahe o tom prípade zasa doviedol

https://plus7dni.pluska.sk/diskusia/aktualne/samuel-strasko-spisska-stara-ves-tragedia-utok-nozom.

A tak ešte pár dôležitých vecí k tomu poviem, aby sme o nich v spoločnosti uvažovali.

V prvom rade prakticky – objavujú sa komenty v štýle, že načo psychológov po čine deťom treba, že predsa ľudia umierajú. Zjavne si niektorí z nás neuvedomujú, že tí študenti videli  na vlastné oči všetko a boli účastní tej brutálnej dvojvraždy. Koľkí by to niesli v sebe aj celoživotne.

Obrovskú prácu robí intervenčný tím – a ja som neskutočne rada, že sa podarilo v školstve vytvoriť situáciu, že intervenčné tímy dokážu poskytovať krízovú intervenciu a účinne zasahovať v týchto prípadoch. Obrovské Ďakujem tam patrí popri všetkých, ktorí sa na tejto konkrétnej akcii podieľajú aj psychologičke Majke Anyalaiovej, ktorá pár rokov vzdelávala psychológov v tejto oblasti.

Neviete si ani predstaviť aké je to náročné byť v koži tých pomáhajúcich. Myslím, že po skončení toho zásahu by oni sami mali dostať pomoc v podobe odbornej podpory proti traume.

S mojou skúsenosťou, ktorú mám so stratou aj osobne, pridala by som ešte žiakom pri vstupe do školy veľkú nádobu, aby tam mohli hádzať ráno pri príchode do školy kamienok, ak chcú. Kamienok so spomienkou, pocitom – aby to nechávali „pri vstupe“. Nechala by som ich plniť týždeň alebo dva nádobu kamienkami a potom by sme spoločne odniesli – každý môže vziať nejaké kamienky, a uložili by sme ich v areáli školy s tým, že spomienky nás budú sprevádzať a postupne prevládnu tie pekné a milé, pretože obe mŕtve ženy sú súčasťou našej školy, patria k nám, v našich spomienkach budú žiť a skúsme si uchovať tú najkrajšiu spomienku, akú s nimi máme.

To bola tá krajšia časť úvahy. Tá menej pekná je, že sa postupne úlomky pravdy o útočníkovi objavujú, a čoraz škaredšie sú – a tak z nich lovím úlomky do skladačky o možnej diagnóze vraha, aby som pochopila pozadie jeho činu. Som rada, že zrejme nebude asperger, lebo autistov mám rada a tento lump mi k nim nesedí. Je agresor, navyše anetický, bez súcitu – podľa článku v linku sa tešil, keď niekto trpel

https://www1.pluska.sk/krimi/matka-utocnika-samuela-co-urobila-v-osudny-den-ked-jej-syn-zabil-ucitelku-a-spoluziacku?itm_modul=react_plus1_topbox_topvyber&itm_brand=plus1&itm_template=hp&itm_position=2&itm_cb_position=top_main_1

a silne vzťahovačná osobnosť. Znížené ovládacie schopnosti zrejme nemá, keďže sa dokázal ovládať počas podmienky a zrejme vtedy nič nevypiekol, tak ovládať svoje správanie vie. Presnejšie vedel by, keby mal nastolené jasné hranice – a tie evidentne vo výchove nemal.

Článok uvádza naplno dva zlé fakty – matka chodila prosíkať, aby ho brali zo školy do školy, hoci keby ho nechala niesť následky jeho správania, bolo by to i pre neho oveľa lepšie.  Ani nehovoriac o ostatných – lebo aj na základnej škole ním napadnuté dievča chodilo do školy so strachom a museli ju do nej sprevádzať príbuzní – ako sa asi cítili ostatné deti v škole s ním? Tá matka ako učiteľka s nimi nemala nijaký súcit ani ohľad zjavne – len ten jej poklad nech má ohľad na všetky strany. Len nech študuje – hoci naozaj netuším, v akej práci a spoločnosti by s takým správaním raz nebol hrozbou.

A druhý zlý fakt – práve kvôli nemu ešte tento blog k téme píšem – je v článku popísané správanie tej matky. Mala v deň vrážd prísť tiež do školy. Že sa neunúvala so synom, keď vedela, že hocičo je schopný vystrojiť, to pokladám za nezodpovedné. Ale viac ma ohromilo, že po tých vraždách volala do školy, že či má i tak ešte prísť.

Nijaký súcit s obeťami, nijakú ľútosť nad činom svojho nepodareného syna nevyjadrila. Viem, že je ťažké si to predstaviť, že v takej situácii nebol našťastie nikto z nás – ale i tak, nepovedali by ste do toho telefónu riaditeľke na jej mieste aspoň pár slov ľútosti nad synovym činom a súcitu k obetiam? Z toho mi je najviac zle.

Lebo nečakám, že akúkoľvek ľútosť by prejavil páchateľ, tam je patológia myslenia zjavne priveľká. Ale pre tých pozostalých by bolo liečivé, keby im povedala aspoň tá matka, že jej to je ľúto. Že vidí ich bolesť a stratu, a že k nej má úctu.

Tá dvojvražda je hrozný čin, ale najhoršie na ňom je to, že jeho páchateľ ani zďaleka nie je jediný pošahaný, ktorý tu pomedzi nás pobieha a vystrája. Ibaže riziká často prehliadame, až kým…

Hlavne chýbanie súcitu je rizikový znak a často takého človeka môžeme zachytiť cez týranie zvierat – hoci podaktorí ubližovanie zvieratám bagatelizujú. V blogu občas poukazujem na také prípady, mali by sa o ne popri mne zaujímať aj orgány činné v trestnom konaní, a človek týrajúci zvieratá by mal podľa mňa mať povinne nariadené ambulantné psychiatrické liečenie na rok. Lebo páchateľovi tým robíme hranicu, že jeho správanie rozhodne v poriadku nie je, a že mu ho ako spoločnosť nebudeme tolerovať.

Pre bezpečie v spoločnosti by sme mali nájsť také opatrenia, aby nám tu pošahaní ľudia rôzneho druhu nerobili šarapatu. Býva to častejšie ako si myslíme, a rozhodne by sme proti nim ďaleko razantnejšie mali zasahovať. Lebo i dnes som na fb čítala rozhorčené vyjadrenie pána, ktorý má strach o 70-ročnú pani a jej mačky, ktorej sused vystrája:

Stalo sa niečo strašné – sused …… zasa zahájil útok na macky aj mňa. Volala som na neho aj políciu. Nepomohli, vyjadril sa, že už rieši moje mačky na miestnom úrade a spisuje peticiu, že pôjdu preč, aj ja. On má prenasleduje, vyhráža sa mi, že mi rozbije hubu .Že som stará sviňa a mám skapať…a že znečisťujem okolie kŕmením mačiek…a on Vypúšťa žumpu do záhrady a znečisťuje spodné vody Tam na miest úrade skončilo na správnom odd u nich na konaní moje trestné oznamenie na Mestskej policii R…..v. Pre fakt že jeho psy naháňali ubližovali a zranili moje mačky, tým ich týrali. Ďalej zhodil mi môj vlastný plot, cudzí ľudia mi chodili po pozemku…kameru namieril na môj domček, sledoval moje dvere, okná, mňa aj mačky takmer 3 mesiace…a pred mestskými policajtami sa vyjadril, že má bude prenasledovať, a to aj robí.

No čo v takej situácii môže robiť osamotená stará pani? Však tá pani vzhľadom na svoj vek patrí k „mimoriadne zraniteľnej skupine´, ktorú by sme mali v spoločnosti zvýšene chrániť. Ibaže kto  by ju mal chrániť, a kto ju ochráni –  čo by v takej situácii mala urobiť polícia, či miestny úrad? Prípadne ak nie oni, tak kto by ju mal chrániť? Ombudsman? Alebo nikto  po inštitucionálnej stránke, a mali by si občania založiť svojpomocné skupiny, aby takého lumpa chytili a vysvetlili mu náležite, že obťažovanie a zastrašovanie starej pani mu rozhodne trpieť nebudeme? Alebo sa budeme všetci iba spokojne prizerať, či ju náhodou taký prepnutý magor aj nezabije?

Viete, v tejto spoločnosti sme voči lumpom príliš tolerantní, oveľa dlhšie, než by sme mali byť.

Vrah sa vyhrážal kadekomu zabitím, všetci sa tomu prizerali a dávali mu „šance“ – na čo šance vlastne? Na to, aby  vystrájal opäť a opäť, až raz utĺkol dve nevinné ženy???!!

Mali by sme konať razantnejšie. A aj v tom druhom spomenutom prípade by už po prvej vyhrážke mal páchateľ ísť nie na priestupkové konanie (ak vôbec niekam), ale na psychiatriu kvôli agresívnemu správaniu na pozorovanie na mesiac. Liečbu by si samozrejme plne hradil, lebo veď bola spôsobená jeho vyčínaním. Nešlo by o trest, ale o pomoc pre neho i spoločnosť – lebo skutočne by sa tam mohlo odhaliť či dokáže ovládať svoje agresívne správanie alebo nie.

Pri inštitucionálnych postupoch, ktoré stavajú do popredia práva páchateľov, máme len ilúziu bezpečia. A raz sa môže rozbiť na črepy…

Elena

K diskusii

Milan1 Určite to nie je moja zaujatosť – prezraď, kam by patril ten spomenutý pán, ktorý sa starej susede vyhráža a  sleduje ju? Veď to ide ruka v ruke s tým, že jej mačky skúša likvidovať. Je to skrátka ako talírek a hrníček, týranie zvierat je signifikantný znak patologickej osobnosti, či už sa Ti to páči alebo nie – a to už v mladosti. U drvivej väčšiny sériových vrahov sa vyskytuje týranie zvierat v detstve napríklad.

luna 5  Som si istá, že ubližovanie zvieratám nie je o bolesti ubližujúceho, ale o jeho chýbajúcej hranici neublížiť inej bytosti. Je to ako s pitím napríklad – veľa detí vyrastá v rodinách alkoholikov, ale zďaleka nie všetky potom pijú. Niektoré si vytvoria hranicu, a nepijú potom alkohol vôbec.