Máme problém väčší než by sme si chceli priznať. Nemyslím teraz to organizovanie majdanu, čo sa tu prevalilo – to majú zjavne príslušné zložky v rukách. No i bez majdanistov nám tu behá dosť riadne trafených rozličných vekových kategórií, ako sa ukazuje po tom dvojvražednom útoku.
Spoluobčania vystrájať začali – jeden žiak i jeden otec v popradskom okrese už výhražne vyvreskovali v školách – ale u nich sa táto „myšlienková infekcia“ očakávať dala, vzdychla som si dobre vedomá existencie Sandokanov a kadejakých ďalších telenovelových hrdinov, lebo pri vysielaní týchto programov sú tie mená pre osadníkov výdatnou inšpiráciou. Môžeme sa tešiť na cirkus, ako budú kdekade sprostosti o útokoch výhražne vyvreskovať.
Príbeh o agresívnom päťročnom potomkovi je tiež na zamyslenie sa, čože to bolo za výchovu
aby dieťa bilo matku a otca ako päťročné? Políciu na neho privolávajú? Čo bude robiť v desiatich rokoch?
I príbeh z jednej základnej košickej školy je varovný
dvaja problémoví iba desaťroční žiaci začali učiteľke spievať počas hodiny pesničku
„Anjeličku, môj strážničku, dneska skončíš na vozíčku, každý deň som ťa prosil, aby si mi učku skosil…“
Keď vybehla privolať pomoc, obaja zatiaľ v triede vykrikovali a smiali sa.
Čo si myslíte, koľko psychológov v školách budeme potrebovať, ak takýchto spratkov a ich rodičov nebudeme primerane trestať?
Budeme ako nevhodný žart bagatelizovať a netrestaním normalizovať ich správanie do roviny „dokopy sa nič nestalo, učitelia, tak nevystrájajte“, kým sa zasa raz nejaký útok nezmelie?
Podobne ako výčin ďalších spratkov, ktorí pred školou lákali do auta pätnásťročných gymnazistov, vraj žartom, že idú s odkazom od ich rodičov? Kto garantuje, že šlo skutočne o nevhodný žart, a nie o úmysel ublížiť deťom? Prečo zlo bagatelizujeme?
Dopad našej bagatelizácie zla vám ukážem na príklade. Kriminálnik, ktorý opakovane týral svoje družky
Raz dobil družku – šlo o viacnásobné zlomeniny panvových i ďalších kostí, liečila sa 20 týždňov, bol odsúdený. Druhý rozsudok je z júna 2016, keď za týranie družky Lucie a troch maloletých detí dostal sedem rokov väzenia. Zároveň mu súd zrušil spomínaný predošlý trest. Teraz dobil ďalšiu partnerku.
Keďže už bol za zločin v minulosti odsúdený, sudkyňa Mariana Ginelliová mu dolnú hranicu sadzby (sedem rokov) zvýšila o jednu tretinu. Zároveň, keďže vinu priznal, mu ju o jednu tretinu späť znížila.
Účelovo priznal vinu, však ťažko by ju zatajiť mohol, že? Takúto justíciu si platíme.
No a perlička záverom
Podľa znalca z odboru sexuológia nie je obvinený duševne chorý a netrpí ani sexuálnou deviáciou. Z tohto hľadiska nie je jeho pobyt na slobode nebezpečný a nepotrebuje ani liečenie.
Presne ten istý princíp funguje i teraz, pri tej dvojvražde na škole.
Jedna vec je, aby sa z tohto prípadu poučili inštitúcie a štát spravil legislatívne zmeny. Treba však otvorene hovoriť o všetkých chybách. Chybu urobila i riaditeľka terajšej jeho školy, keď sa po skončenej podmienke v októbri minulého roka začal správať podľa článku v linku
hulvátsky a agresívne. Mal letieť zo školy v tej chvíli, a nie mu dávať individuálny študijný plán.
Nehovoriac o tom, že jeho prítomnosť v škole mala zjavne zlý vplyv i na ďalších. Zrejme študenti by toho vedeli porozprávať hodne, čo sa tam dialo, dvoch spolužiakov odmietli v škole, boja sa ich
Mohli nerušene i oni vystrájať?
Druhá a podľa mňa rovnako dôležitá vec je, aby sa otvorene hovorilo aj o vplyve rodinnej výchovy u páchateľov. Aby sme sa netvárili, že ich mala vychovávať škola namiesto ich rodičov, tak ako sa to deje v prípade dvojvraha, ktorý mohol byť podľa jeho plánov už aj štvorvrahom.
Je potrebné v takých prípadoch hovoriť aj o chybách rodičov prinajmenšom preto, aby sa iní rodičia poučili.
Páchateľ vraždil taktickým nožom. Za čo si ho kúpil, veď nepracoval?!! Ako to rodičia kontrolovali, čo si kupuje a vlastní doma ich dlhodobo agresívny syn??? Veď pre agresívne správanie bol dokonca už opakovane súdne trestaný. Vážne by ste svojmu dieťaťu v takej situácii kúpili alebo ponechali v rukách taktický nôž?
Médiá takmer vôbec nepíšu nič o tom, že rodičia s právnikom 2, 5 roka bránili tomu, aby súd poslal ich syna na ústavnú psychiatrickú liečbu. Mohli a mali ho na tú liečbu dať. Síce sa v článkoch píše, že mal „len“ agresívnu kompozíciu osobnosti“ a nie i duševnú chorobu či poruchu pervazívneho typu, čo som pôvodne tipovala, lenže má až sadistické sklony zrejme podľa vyjadrení spolužiakov.
Keby rodičia boli tú jeho psychiatrickú liečbu umožnili, bola by to ochrana obetí pred ním, a on mohol konečne niesť následky svojho správania, čo mu mohlo aspoň trochu korigovať jeho správanie. No možno aj nie, vystrájal pridlho – už v ôsmej triede rozbil školský skleník, ktovie čo všetko ani nevieme o jeho vystrájaní. Zrejme bol už naučený, že nech vystrája čo vystrája, tak rodičia to budú tolerovať, ospravedlňovať a ťahať ho z problémov. Že si skrátka môže dovoliť všetko. Tým, že rodičia mu umožnili neniesť zodpovednosť z jeho výčiny naplno, ustavične ho z nich ťahali, prišla jedna mama o dieťa a dve deti o mamu.
Psychológ, ktorý sa s dvojvrahom stretol, píše v článku, že bol obeťou systému, lebo sa s ním malo odmala pracovať. Lenže odborne treba v takých situáciách pracovať s celou rodinou – systematicky, multitímovo, dlhodobo.
V článku v linku
https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/psycholog-o-utocnikovi-samuelovi-on-nie-je-monstrum-on-je-
uvádza, že
Napríklad ak malinké dieťa zažije v prvom roku života niečo také strašidelné, ako je týranie vlastnou matkou, môže to mať vplyv na vývin jeho mozgu a spôsobiť neuronálne zmeny, čo má za následok, že sa zmenia zložky zodpovedné za empatiu, samovraždy… Nie je to z toho, že sa tak bábätko narodilo, je to vplyvom extrémnej úzkosti, ktorú dieťa zažívalo, a môže to mať fatálny dôsledok, že 15-ročný chalan dokáže s chladnou tvárou zabíjať, vraždiť a znásilňovať.
Ste si istí, že to uviedol náhodne, len ako abstraktný príklad a nesúvisí s prípadom? Som na pochybách, lebo druhý z článkov
píše o tom ako opovrhoval dokonca aj vlastnou matkou – čo bolo ale už možné dedukovať i z toho, že po čine nevolal jej, ale otcovi. Skôr by som preto predpokladala, že otec je navonok socializovaný agresor, než že matka bola týrajúca. Neviem akou cestou konkrétne ten dvojvrah prešiel, možno ešte v škôlke volal správaním o pomoc, no teraz už je to u neho jedno.
Tým zraneným dieťaťom už nie je – je dospelým agresorom, ktorý vraždí bez súcitu i pocitu viny. Neverila by som, že niekedy niekomu opäť neublíži. Nechcem si predstaviť, že by niekedy mal deti a vychovával ich. K vraždám je nekritický a myslím, že ak by mu ešte niekedy nejaký naivný sudca s iluzívnym posudkom „aká je to nešťastná a zranená bytosť“ umožnil vyliezť na slobodu, tak výsledkom by boli len ďalšie nevinné obete. Nie som zástancom druhých šancí pre páchateľov závažných trestných činov, lebo to berie šance ich ďalším obetiam.
Kadejaké úvahy sa v médiách objavujú, čo by sme mali robiť, aby naše deti boli v školách bezpečné. Ako nám treba pre deti do škôl viac psychológov a viac kamier a viac policajtov pridelených školám. Aj rad ďalších podobných nápadov. A ako sa ideme poučiť z tých prípadov na školách, ktoré sa už stali. Tak sa poučme – ale realisticky. Problém je i v tom, že odborníci sa snažia chápať páchateľov namiesto obetí – robiť z nich obete detstva, spoločnosti, neviem koho…
Pozrime sa na problém z iného uhla. Začnime konečne brať ohľad viac na práva obetí, ako na práva páchateľov. Či aspoň rovnaký ohľad.
Pravdivo to vystihla matka Elišky, ktorá zomrela pred rokom pri útoku študenta v Prahe na filde. Že bude bojovať za spravodlivosť pre svoju dcéru, napriek tomu, že ju niektorí odrádzajú, aby to už nechala tak, lebo jej dcéru to už beztak neoživí
Nie každý z tých, ktorých deti zomreli rukou niekoho iného, má tú silu bojovať za zmenu. Niektorí sa stiahnu do svojho žiaľu a rezignujú. Iní sa vyčerpajú na prekážkach, ktoré im pri snahe o zmenu kladie do cesty spoločnosť namiesto podpory ich iniciatívy. Málokto dokáže na ceste ku zmene kráčať odhodlane a vytrvalo. Ale ona ten boj odmietla vzdať. Eliškina mama má pravdu, terajšia spravodlivosť pre ňu znamená viac bezpečia pre ostatné deti v budúcnosti.
Tí, ktorí niečo podobné neprežili, môžu nadobudnúť nesprávny názor, že jej ide o pomstu. Ja jej rozumiem, pretože podobne bojujeme za zmenu i my matky, ktorých deti zomreli v dôsledku závažných lekárskych pochybení. Tiež sa snažíme poukázať na tie veci, ktoré je nutné zmeniť – našim deťom to už nepomôže, ale chceme, aby vaše deti boli viac chránené pred dopadom možného lekárskeho pochybenia a aby zbytočne nezomierali ďalšie deti. Teraz už dlho čakáme na zorganizovanie stretnutia matiek a ombudsmanov, aby sme im poukázali na to, čo všetko je v tomto štáte porušované z hľadiska práv detí a ich blízkych v situácii závažného pochybenia lekárov.
Verte, nie je to ľahké riešiť v štáte, ktorý pozornosť venuje v súčasnosti viac právam páchateľov než právam ich obetí.
Aj včera mi volal jeden z oteckov našej skupiny – nebojujú za spravodlivosť pre svoje deti a za zmenu prístupu štátu len mamy, ale aj otcovia, s prosbou, aby som napísala v blogu niečo o ďalších prípadoch. Lebo médiá o nich mlčia, a tak ľudia nadobúdajú dojem, že naše príbehy sú nejaká temná a dávna minulosť, a že nám tu mŕtvych v dôsledku závažných lekárskych pochybení nepribúda.
Nie je to tak.
Lenže väčšina ľudí u nás je ľahostajná k problému až do čias, kedy to postihne niekoho im blízkeho.
Elena
s článkom sa dá súhlasiť. Ale dovolil by som... ...
hlavne sú ľahostajní tí , ktorí o nás... ...
máš pravdu +++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty