Stála som na balkóne v nadráne predvčerajška. Horizont svetlel pomaly, temnota dýchala i chladom skorojesene. Ulovila som obrázky tej modromodrej krásy,
Vytešovala som sa, že nemusím kráčať tmou nadrána pod kopec k busu, ale autom vyrazím s dcérou. Dieťa dorazilo v záplave slnečných lúčov, keď odválčilo všetky ranné povinnosti.
Deň v Poprade odkvapkával ako med z lyžičky, sladko a pomaly.
Malý princ Samko sa usmieval tak čarovne z kočíka, že sa mu na ulici podchvíľou prihovárali okoloidúce panie.
Nedostala som sa do miesta môjho srdca – vranieho parku – no ako som len ppotom zistila, mali sa tam bombovo – tak to by nebolo bohvieaké v tom parku
No i´tak nad nami poletovali iskričky radosti. Stačilo pár maličkostí a deň žiaril. Mnohí to pokladajú za samozrejmosť, pre človeka z hôr je to však úlomok zázraku – kúpili sme čerstvé grahamové rožky. Dieťa mi ešte večer písalo, že „tie rožky sú také úžasné“.
No a po dlllllllllhej dobe som sa dostala i do Ťavy (miestny sekáč) – odvliekla som si odtiaľ úžasný fialový sveter. Veselo som mu po hodine od návratu domov zakývala, lebo už vypratý rozvoniaval na sušiaku.
Spomínala som na tú pohodu, lebo včerajší hrejivý deň som len spoza okna vnímala – prehrabávala som sa kopou kníh, odpisovala som na správy a zapisovala som si na lístky adresy od rána až do večera. No riadne som zato pohla s predajom mojej zbierky kníh, Takmer 70 som ich naskladala na kopu, ktorú treba zabaliť.
Nefotila som včera v Poprade nič, no pohodu večerajška vystihuje môj obrázok robený s AI – vážka
Vážky mám moc rada, sú úžasné. Pripomínajú mi zázrak života i jeho pominuteľnosť, rozprávkovú krásu každodennosti i krehkosť okamihu.
Tu v horách k našej bytovke prilieta obrovská modrozelená vážka. Netuším čo to presne je, možno šidlo kráľovské, no je skutočne obrovská a zakaždým ju pozorujem so zatajeným dychom. Mávam pocit, že napriek ich krehkosti vážky akosi chránia svet a očisťujú ho.
O dobre a zle stále uvažujem. Niet sa preto čo diviť, že práve čítam knihu o ceste zlých duší.
Prečo ľudia majú čoraz menej zábran ubližovať bezbranným? Toľko povyhadzovaných maličkých mačiatok, ktoré by samé nemali nijakú šancu prežiť – čo za zrúdy sú to medzi nami?.
Nehovoriac o brutálnom vraždení. Zomrel teraz mladý muž, ktorého asociálni výrastkovia dobili na jarmoku, lebo obťažovali jeho priateľku a on sa jej zastal
Je mi zle z predstavy, že živíme rodiny vychovávajúce asociálov, ktorí utĺkajú potom našich blízkych – v dávnych časoch vylúčili takého jedinca zo spoločenstva a sám neprežil. Teraz kriminálnikov obskakujeme, ochraňujeme ich ľudské práva a oni sa ako ľudia nesprávajú – páchajú akurát tak čoraz viac zla.
Zaujímavé je, že teraz veľkí bojovníci proti diskriminácii čušia – hoci pravdou je, že len za posledné dva roky povraždili rómski kriminálnici viacero ľudí z majority – keby to bolo opačne, tak by tu bolo cirkusu i z Bruselu vyše hlavy. Pritom treba otvorene hovoriť o problémoch – lebo ľudia nechcú žiť vedľa mnohých Rómov nie preto, že sú rasisti, ale kvôli takýmto problémovo sa správajúcim indivíduám. Tlupy mladých asociálov signalizujú viaceré mestá, ako sledujem, a vôbec to nie je dobrý jav.
Švédska vláda zníži vek trestnej zodpovednosti z 15 na 13 rokov za závažné trestné činy, u nás je to namieste tiež
Malo by byť i v záujme samotných Rómov urobiť si poriadok s asociálne sa správajúcimi rodinami, ktoré takýchto nepodarencov vychovávajú. Práve oni by si s nimi mali robiť poriadok, lebo ich nemôže nikto účelovo obviňovať z rasizmu.
Nie, keď sa dívam na fenomén zla, nemám pocit, že ho v ľudských dejinách ubúda a že sa stávame morálne vyspelejšími. No a už vonkoncom mi nepripadá, že staviame čoraz silnejšiu hrádzu proti zlu v spoločnosti.
Elena
P.S. : Sú okamihy kedy si hovorím, že dobro vyhrať nad zlom raz musí.
facebook.com/reel/2050166948849815?s=single_unit
Celá debata | RSS tejto debaty