Sedela som vo včerajšom nadráne o pol druhej v kuchyni.
Okolím sa rozliehalo vyrevovanie nejakých ožranov v Chalupe pod dubom, susediacej s našou bytovkou. Ironicky pôsobí upozornenie na stránke toho zariadenia, že
Rady by sme upozornili vážených návštevníkov Chalupy, že nie je určená pre oslavy, svadby, krstiny, rozlúčky so slobodou alebo pre bujaré večierky nakoľko sa nachádza v tesnej blízkosti Odborného liečebného ústavu psychiatrického na Prednej Hore.
Hádam to nie sú účastníci toho zrazu psychológov a psychiatrov, povedala som si cynicky, lebo ten sa potom tu konal včera. Ale snáď to bola len zhoda náhod, lebo motať sa ako odborník na duševné zdravie ešte pripitý po nočnom žúre pomedzi pacientov by nebolo to pravé orechové, dokážu to zistiť jediným pohľadom.
Políciu som neprivolala, lebo mi bolo ľúto policajtov, ktorí by sa mali trepať hodinu cesty hore-dole len preto, aby nejakým dospelým ľuďom povedali, že sa majú správať slušne. Nie, nevidíte v tom zariadení návštevníkov často, hoci podľa informácií na stránkach s ponukou ubytovania majú vraj zariadenie permanentne plne obsadené. Zato ak sa nejakí objavia, sú to takíto rozcapení lumpi, vyrevujúci väčšinu noci bez ohľadu na to, že sú v zariadení medzi bytovkami. Opakovane políciu privolávam potom, no včera som som si povedala, že už ma prešla trpezlivosť úplne.
Jačanie ožranov utíchlo až niekedy po pol tretej nadránom. A tak som „v tichu hôr“ dovtedy uvažovala o téme, ktorú som nahodila v minulom blogu – polykríze sveta.
Popri vonkajších rizikách, ktoré som spomenula v minulom blogu, sú v súčasnej spoločnosti i riziká vnútorné. Ak situácia s epidémiou „kovidu“ tak psychicky rozhodila mnoho ľudí, čo s nimi spraví pochopenie, že starý spôsob života je nenávratne narušený? Ak to smeruje ku zmene životného štandardu v zmysle uskromňovania sa, niektorí sa uskromnia, síce neradi a neľahko, no predsa to zvládnu. Iní však budú hľadať cesty udržania doterajšieho štandardu, a to za hocijakú cenu, kriminalita teda ešte môže porásť.
Mnohí sa snažia na riziká poukazovať. Ja teraz prepojím aspekt, ktorý nie je možno taký komunikovaný, no je dôležitý.
Dilema v štýle biblickej Noemovej archy to je.
O význame lokálnych komunít a malých spoločenstiev sa hovorí vo vzťahu ku situácii prežitia týchto čias.
Ibaže aké lokálne komunity by sa dokázali zjednotiť? Nebudú to asi ľudia jednej dediny – komunity na základe geografickej polohy – skôr spoločenstvo ľudí, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty, konajú voči sebe zodpovedne a čestne. Lebo pri tej komunite na geografickom podklade by ste mohli ťahať na krku hordu povaľačov, to zrejme nikto z nás nechce. Ak majú krízu prežiť malé lokálne komunity, potom to bude o tom, že by mali byť sebestačné. Dopestujú a dochovajú si svoju potravinovú základňu. Každý v tom spolku sa bude musieť pričiniť o spoločné dobro.
No a pre svoje prežitie sa nebudú môcť starať o tých mimo spoločenstva. To je tá druhá stránka mince, že v kríze prestane platiť, že sme jedna véééééľká spoločnosť a sme všetci na jednej lodi spoločne. Nie sme, lebo tá loď by sa akurát tak potopila Nedokážeme pomôcť všetkým a zachrániť všetkých – to je pravda, s ktorou sa v živote musíme v dospelosti vyrovnať. V tejto situácii polykrízy sveta budú tí iba ruky naťahujúci a nezodpovedne konajúci ešte väčším bremenom ako doteraz.
Isteže, táto myšlienka nie je nijako novátorská, vznikajú pokusy o také komunity už nejaký ten čas. Poohliadam sa tiež už dlhšie a nielen odvčera k tej téme, koniec-koncov som to i v blogu opakovane spomenula. Pre mňa je problémom predstava, ako by také spoločenstvo zvládlo vylúčiť niektorých členov. Lebo isteže v situácii ťažkej životnej situácie spoločenstvo člena podporí – v prípade vážnej choroby či životnej tragédie – o tom spoločenstvo je. No nevidím dôvod ho podporiť v situácii kriminálneho či nezodpovedného správania, a ani ho v takej situácii v spoločenstve tolerovať.
Nechcela by som byť ani v spoločenstve, kde by niekto ubližoval zvieratám. Predvčerom sme cestou do Rožňavy za Mokrou Lúkou mŕtve mačiatko na ceste videli. Dieťa zastalo, malé asi trojtýždňové čiernobiele mačiatko bolo už stuhnuté, odniesla som ho do trávy mimo cesty. Ešte ani nezačalo poriadne žiť a už mu nejaký bezohľadný pošahanec vzal život. Samo by sa tam nedostalo, musel ho niekto z auta kruto vyhodiť.
Hej, denne sa valia fb správy o tom, ako nejaký lump strieľa mačky v Starom Smokovci, v Habovke dobil psíka, no súd im naparí nanajvýš tak podmienku. Alebo úchylák sa snaží obťažovať deti a ešte spokojne vykladá do kamery, že ho policajti budú kryť, lebo vraj sám bol vysoký policajt – no gratulujem policajnému zboru
Tak nám nakoniec zostane len možnosť brať spravodlivosť do vlastných rúk, ak polícia a justícia nebudú konať tak, aby lumpov postihli.
V Habovke v tom vyššie spomenutom prípade nejaký starý ožran údajne dobil susedom srnčieho ratlíka
Neviem si ani predstaviť, že by som potom vedľa takej zrúdy žila na ich mieste.
Kedysi v dávnej spoločnosti lumpa vyhnala tlupa zo svojho kruhu a pre neho to bol rozsudok smrti, sám nedokázal prežiť. Dnes lumpov živíme lepšie ako ľudí, ktorí pre spoločnosť čestne pracujú a zodpovedne sa s ňou o svoje zarobené peniaze delia.
Dilema v štýle biblickej Noemovej archy to je a vo vzťahu ku polykríze sveta si musíme každý sám za seba zodpovedať – koho by sme vzali do spoločenstva malej svojbytnej lokálnej komunity?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty