Príroda pôsobila jesenne, keď som predvčerajším vianočným ránom kráčala chodníkom k lesu. Zelenelo sa kde-tu lístie rastlín, bolo teplo. Zem nebola zamrznutá, vyhrabala som hrabličkami ľahko jamu. Hej, dieťa vybehlo ráno s plačom, že naša mačka Džeska zomrela náhle, nečakane. Poplakali sme si a šla som ju pochovať.
Spomínala som na Silvester spred rokov, kedy bolo tak teplo, že sme s bratmi urobili ohník v lese na kopci a opiekli sme si špekáčiky. Keď sme ich jedli, husto sa rozsnežilo. No štedrodenný kontakt s prírodou mi víril hlavou s otázkou, či je to len prirodzený rytmus, alebo nejaký zúfalý dôsledok klimatických zmien. Som rada kvôli zvieratám, ktoré v mraze a snehu trpia, aj kvôli ľuďom bez domova, že zima krutá nie je. No zároveň mám obavu z toho, ako Zem nivočíme, koľko ľudí môže kvôli tomu prísť o svoj spôsob života, ktorý viedli generácie ich predkov, a koľkí sa budú musieť presťahovať kamsi – a kam? Máme len jednu Zem, náš jediný domov, neverím v šťastné kolónie na Marse. Občas posielam energiu stromom v meste, prajem uzdravenie Matke Zemi, no továrne chŕlia zbytočnú nadspotrebu a popolčekový dym, veci sa v rýchlom kolobehu nivočia a plýtva sa nimi.
„Anjeli úporne držia sa svojich krídel…“ dobýjala sa ku mne báseň pri hrabaní tej jamy, no nevládala som v nej pokračovať. Nemám rada straty, počuješ – povedala som Zámeru sveta. Ako keby som to nevedel – prisvedčil – však dvojplameň si nechceš pustiť do života pre svoj šialený strach, neveríš už ani mne, a ani konštelačke dokonca. Mlčala som. Ani ten telefonát Táne, stojacej za dvojplameň, čo Ti volala po dvoch dňoch ako úžasne ľahko, šťastne a zmysluplne ako nikdy doteraz sa cíti, že svet je zrazu na správnom mieste, Ti nepomohol pochopiť? Nepotrebujem niekoho, kto sa cíti úžasne vedľa mňa, odpovedala som ostro, ale niekoho, vedľa koho sa zmysluplne budem cítiť aj ja. Brzdil Ťa v tom len Tvoj strach, pusti sa ho, skrývaš ho za ten hnev – Zámer sveta neodbytne pokračoval. Cítila som sa dotknuto – s hnevom som sa úprimne snažila niečo urobiť už dlhšie. Nedokázala som o žene, ktorá ma podvádzala s mojim manželom v čase manželstva povedať nijaké slušné slovo. Bolo mi z toho zle, desilo ma to, nemám rada vulgárnosť – a sprevádzalo to hlboké prianie „nech zaživa uhorí v aute“ – nechcela som to niesť so sebou, no nezmenilo to konštelačné zanechanie tej osoby následkom jej činov, ani pomoc osoby hovoriacej s Bohom. Snažím sa predsa, povedala som ticho. Zámer sveta sa odmlčal. Stoj, povedal náhle, keď som zahrabala jamu, chvíľu stoj, viem že sa snažíš. Stála som vnímajúc svoj dych, a smútok za mačičkou a okolitú prírodu. Pochop, ozval sa Zámer sveta po chvíli, akékoľvek reči o nečestnosti rozumie len ten, kto má hranicu čestnosti – a ten to nepotrebuje. Vykladať o nej človeku, ktorý si čestnosť necení, je len strata času a energie. A jediné, čo nám pomáha sa chrániť, je vidieť realisticky hranice a hodnoty iných na základe ich činov. Dívala som sa na letiaci oblak a v jednej chvíli som to uzavrela, prestala som posudzovať – hej, niektorí ľudia vnímajú hranice čestnosti inak. Na základe toho, akí sme a aké sú naše životné skúsenosti, vnímame všetko – ani ja nevidím to isté na ceste, čo nejaký šofér auta, a nie je to horšie ani lepšie, len jednoducho moje. Niekto koná nezištne a láskavo ako Keanu Reeves, niekto sebecky berie čo príde. Niekto už vie celú násobilku, iný sa učí len násobenie dvomi. Všetci sme rovnakí, je to len iný bod cesty, kde sme. Tak to je.
Zeleň prírody bola taká intenzívna, až sa mi to zdalo ako sen. Zámer sveta ma objal. Počúvaj pozorne, zašepkal, a odhalil mi kliatbu tretieho. Šialené, nevidela som to doteraz. Kam ma to zavedie, to poznanie?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty