otvorene

Zvianočnieva sa. Tento čas nás posypáva láskou a láskavosťou. Predstavujeme si svet idylicky, s pevnými putami vzťahov medzi ľuďmi a radostným zvonením rolničiek.

A tak sa o to viac môjho srdca dotýkajú správy, ktoré sú kruté.

Niektoré sa týkajú starých ľudí…

Začiatkom mesiace článok už druhej potvrdzujúcej kontroly písal o desivých praktikách personálu v DSS v Prievidzi

https://www1.pluska.sk/regiony/starcekov-privazovali-nemohli-napit-zistila-to-dalsia-kontrola-prievidzskom-domove

a včera sa prevalila správa o zariadení v Leviciach

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/572493-klienti-dss-zili-v-otrasnych-podmienkach-bez-dostatku-jedla/

Ozýva sa vo mne zasa raz otázka, ako to je skutočne vo všetkých tých zariadeniach kde sú starí, chorí, či psychiatrickí pacienti. A tiež v čase vianočnom úvaha o dvojtvárach – namaľujú si hubu pri odchode z práce a vylezú von ako „úplne nový človek, rozdávajúci láskavosti všade okolo seba“? Akosi tomu neverím.

Nenadchýna ma robotizácia spoločnosti, ale i tak si myslím, že im by bolo zrejme bezpečnejšie s robotickou obsluhou, ako s takýmto personálom, ktorý obmedzuje ich potreby a týra ich. Moc a moc si prajem, aby všetci tí ľudia boli v bezpečí, a nemohol im nikto ubližovať.

Niektoré sa týkajú zvierat…

Spomenula som v blogu prípad pána Gabriela, ktorý sa stal populárnym i v Česku  lebo údajne sa svojho psa zbavil tým, že ho prešiel autom. Ďalší článok Blesku ale uvádza, že pán psa dobil palicou a tak ho dal doraziť

https://www.blesk.cz/clanek/zpravy-krimi/664263/gabriel-nabizel-nechteneho-psa-za-odvoz-v-navalu-vzteku-ho-pak-zbil-tyci-a-nechal-dorazit.html

Potvrdzuje sa to, čo  som písala v blogu https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/12/14/kde-bolo-tam-bolo-9/

že pán Gabriel môže previesť kadečo zrejme. A ak ho prešetruje polícia, okamžite by ho mala monitorovať i sociálka – kvôli dcére.

Je priveľa zvierat, ktoré trpia bez domova či v osadách či u nezodpovedných majiteľov. Moc a moc si prajem, aby všetky zvieratá boli v bezpečí a mali domov plný lásky.

Oba tie prípady majú niečo spoločné – nemali by sme sa len prizerať zlu a mali by sme proti nemu zavádzať bezpečnú ochranu. Nikdy nedokážeme predvídať všetky zlé činy, no mali by sme vytvoriť systém zodpovednosti – ak niekto týra bezbranných ľudí v DSS, tak už nikdy by nemal pracovať v podobnej oblasti, jednoducho doživotne by mal mať zákaz, A človeka čo spáchal nejaký takýto čin (utýral zviera, týral zanedbávaním klientov v DSS) by automaticky mal štát monitorovať prostredníctvom sociálky aspoň rok vo vzťahu ku starostlivosti o jeho vlastné deti pravidelne raz týždenne, aj povinnú dlhodobú terapeutickú starostlivosť by mal taký páchateľ povinne dostať.

A uvažujem aj o tom, ako sa v systéme desivo fungujúcom zachováme. Ak človek nastúpi do takej DSS, začne to po krátkom čase pokladať za normálne? Alebo len ticho trpí, lebo nemôže prísť o prácu? Kde sú hranice našej ľudskosti a odvahy postaviť sa zlu?

Moja večná dilema – boj dobra a zla. Hej, viem že keby nebolo zla, tak by sme si cenu dobra neuvedomovali. No i tak moc a moc prajem každému z nás v srdci o kvapku dobra viac.

Elena