otvorene

Ešte stále oslavujeme dnes medzinárodný deň mobilizácie proti jadrovej vojne.

Že nám to naši bojovníci za mier nikde nepredniesli…

Čušia a schvaľujú ako naše peniaze vopchajú do vreciek zbrojárskych lobby. A ešte majú tú drzosť podaktorí vykladať, že nákupom vojenskej techniky budú mať naši ľudia prácu.

No tak teraz sa k tomu vyjadrím.

Krásny príklad v tomto smere som predvčerom vnímala

– kdesi pod Tatrami rómski spoluobčania kradli drevo, policajti ich chytili a ľudia sa rozdelili na dva tábory –

• jedni ich odsudzovali, tí hovorili o neprípustnosti kradnúť drevo a vlastníkoch lesa, ktorí znášajú škody,
• a druhí ich ľutovali, že drevo kradnú, aby zahriali svoje deti.

Vnímam oba hľadiská – a každé z nich má svoj kus pravdy.

Súcitím s tými ľuďmi, lebo je ťažké zažívať biedu a vidieť svoje deti, ktorým je zima. Zažívala som situácie, kedy som musela napriek odbornej práci rátať peniaze na centy, a skutočne som musela deťom do variaceho sa kakaa niekedy priliať trochu vody, aby sa ušlo každému. Rozumiem aj ich dávkovému správaniu, že si vtedy doprajú kadejakú hlúposti, čo veľa ľudí odsudzuje –  chápem ten pocit –  pri nákupe po výplate som sa i ja  deťom snažila dopriať, kúpila som im cukríky i lízatká, no zato som v rámci úspory kupovala potraviny akciovo a výpredajovo, kde majú čo najlacnejšie. Veľa ľudí tak u nás žije, že skutočne rátajú peniaze a dovolia si len to základné.

Riešením ale nie je podľa mňa tolerovať kradnutia dreva. Lebo kde to bude mať koniec, tá falošná benevolencia – budeme chápaví voči tomu, že okradnú nejakého spoluobčana, „veď ide len o drobnú krádež“ – povedia niektorí? A čím budeme pokračovať potom – budú môcť niektorí beztrestne kradnúť v obchodoch, lebo veď chcú len nakŕmiť deti?  Riešením skrátka nie je benevolencia voči krádežiam dreva, podľa mňa, ale povinnosť štátu tých ľudí zamestnať, aby mohli svoje deti nakŕmiť a zahriať.

Otvorene hovorím – máme ľudí mrznúcich a hladných, odkázaných kradnúť drevo v zúfalstve. Máme ľudí, ktorých pre zatvorené podnikanie dochádzajú sily, dokonca sú aj od elektriny poodpájaní niektorí, ako som nedávno čítala. Citlivo vnímam a zachytávam tieto signály, lebo so všetkými tými ľuďmi súcitím –  a zakaždým im úprimne posielam dobro, nech sa ich situácia zlepší.  Lenže to nestačí – to nie my občania by sme mali robiť zbierky na rehabilitácie postihnutým deťom, ani na drahé lieky chorým, ani na prístroje do nemocníc a kadečo ďalšie. To štát sa má starať v potrebnej miere, má si plniť povinnosti voči nám všetkým.

A už mám skutočne dosť tých hajzlíkov,

ktorí nám tu robia všetko pre prospech cudzích mocností namiesto dobra a záujmov svojho vlastného národa. Lebo obrovské peniaze dáva štát do zbrojenia, načo nám je 14 stíhačiek amerických predražených? A načo nám je kopa ďalšej výzbroje, ktorá je údajne na našu ochranu, a pritom ju posielame na hranice s Ruskom?!!!!

Čo by asi tak povedali policajti, keby som si šla susede pred dvere sadnúť so sekerou v ruke s vysvetlením, že to sa pred ňou chránim? Skončila by som buď v base, alebo na psychiatrii, však? No tak už všetci dobre vieme, kam patria tvorcovia tej našej novej národnej bezpečnostnej stratégie, ktorú nám tu práve schvaľovali.

Chýba azda niekomu z vás ku šťastiu 14 predražených amerických stíhačiek?

Za koľko vlastne sú – sedem či až desať miliárd aj s údržbou na desať rokov nás vyjdú? Nie, však? Tak koho záujmy to vlastne háji táto vláda? Ľudia, u ktorých sa preukáže spolupráca s cudzou mocnosťou, by mali byť potrestaní za vlastizradu.

Tie peniaze, ktoré dávame na zbrojenie, by sme mali dať na náš bežný ľudský život. Na prácu pre tých, ktorí teraz hladujú a chodia kradnúť drevo. Na slušné kompenzácie tým, ktorí teraz nemôžu pre koronu podnikať a živoria. Na dôstojný život dôchodcov a rodín s postihnutím či vážne chorým členom. Na mzdy za poctivú prácu, z ktorých budú môcť rodiny pracujúcich ľudí dôstojne žiť. A na zamestnanie všetkých nezamestnaných. Na poľnohospodárstvo a zdravé potraviny, na cesty a kvalitné vzdelávanie aj zdravotníctvo. Na to, čo skutočne my všetci potrebujeme pre dobrý život.

Lebo presne tieto veci nám chýbajú – slušné dôchodky, dôstojné mzdy, kvalitné cesty, zdravotníctvo a školstvo. Zdravé slovenské potraviny.

Mal by s tým konečne niekto oboznámiť vládu, aby pochopili, kde sú naše skutočné priority.

Elena