otvorene

Tiež sa vám páči pozorovať oblaky plávajúce po nebi? Predstavujete si, ako putujete spolu s nimi niekam ďaleko? Unikajú kamsi za horizont, plynú belasou oblohou náhlivo točiac svet, inokedy zasa neskutočne pomaly a nadčasovo, tak oshovsky. Kdesi som čítala, že vraj tá istá scenéria na nebi sa opakuje iba jediný raz za niekoľko miliónov rokov. Tú jedinečnosť a neopakovateľnosť „oblačnej chvíle“ si uvedomujem zakaždým, keď ich pozorujem. A ja ich pozorujem často a rada, úplne pohrúžene, až zabudnem na všetko okolo seba.

Takže dnes porozprávame o oblakoch, o pohode,srdci, a tak trochu aj o dnešnom dni.

Hej, oblaky sú jednoducho zázračné. Často si do oblakov premietam predstavy, s dcérami občas hrávame hru „čo ti pripomína tento oblak“… (je to jedna z mála vecí, do ktorých sa dám zatiahnuť kedykoľvek).

Ako pred chvíľou na našom balkóne. Nie, nie  neplynuli kamsi do diaľky, ale priamo ku mne. Sprava od Muráňa sa hrnuli šedomodré mračná, pripomínajúce šík vojakov, tvrdošijne pochodujúcich. Zato vľavo, z hutníckej strany, stáli takmer bez pohybu slnkom presvietené mohutné snehovobiele oblaky a vytvárali siluetu, čarovnú postavu dieťaťa – anjelika so spojenými rukami.

A tak som si zašla po bublifuk, plakala som a bublinkovala. Môj syn miloval bublinky stúpajúce k nebu, keď sme boli sami doma, fúkala som mu bublinky a on sa smial a chytal ich.

Potom zrazu oblohou sa ženúce tmavé oblaky z temne modrej zdymoveli a rozplynuli sa, neskutočne rýchlo sa stratili. Kiež by sa tak stratili aj oblaky v mojom živote…

Bublinky na pozadí žiarivo bielych oblakov stúpali k nebu a hrali dúhovými farbami, bolo ich neskutočne veľa, veľa, veľa no čo vám poviem – teraz to už viem, najlepší bublifuk majú v Tescu.

Hej, už som zasa dole. Aj keď sa snažím zubami-nechtami udržať v pohode v prvý deň mojej dovolenky – strávila som ju vlastne pracovne, prednášala som. O pohode, ako sa v nej udržať. Musím sa udržať v pohode, pretože potrebujem zvládnuť prednášať ešte i v pondelok. A potom ma čaká budúca streda a pojednávanie s lekárkou, ktorá spôsobila smrť môjho syna, na krajskom súde na Polceste. Nie, nie, nie, nejdem o tom teraz písať viac, dám to v NKD 10. v utorok.

Dnešok bol vlastne pohodový, termínovaná práca dokončená, koncepcia poslaná – čo viac si môžem priať? Prednášalo sa mi dobre – chvíľu sme si rozprávali o strese, ako spoznáme že sme v nepohode a aké je to byť v pohode, aj ako sa do pohody môžeme dostať a chvíľu sme sa hrali s kartami (pravdaže nie so sedmovými, ani vešteckými – aj keď i tie mám doma a používam ich – by theway, dnes ma presviedčali o Veľkom človeku a prekvapivej správe. Nie, neviem čo to znamená a hej, pravdaže som zvedavá, ibaže už som sa naučila čakať, kým ich odpovede pochopím – a že sa nemýlia…). Tie dnešné „prednáškové“ ale boli karty terapeutické. A tak sme za chvíľu mali radostnú uvoľnenú náladu a videli sme svet trochu inými očami ako pred chvíľou….

Áno, veľa pracujem s emóciami. Ajpri akomkoľvek vlastnom rozhodovaní uprednostňujem srdce pred rozumom, ako ste už iste pochopili tí, ktorí môj blog čítate dlhšie. Pretože viem, že práve cesta srdca je tá správna. Rozum vie popísať, aký svet je, čo je alebo nie je pravdivé, ale nedokáže nám povedať, čo je správne. Nedokáže to za nás (alebo s nami) rozhodnúť. Rozum svet hodnotí, srdce ho objíma. A tak je to práve srdce, jeho tichý hlas, ktoré rozozná ten pre nás správny smer…

A ako sa môžeme dostať do pohody? Samozrejme, existujú rôzne formy relaxácií.

Takže pohoda, hovorí pomaly a láskavo môj tichý hlas. Každým výdychom viac a viac pohody. Dýchame a a uvedomujeme si, že zažívame každým výdychom viac a viac pohody. A v jednej chvíli, keď sa zhlboka nadýchneme a vydychujeme, vynára sa nám pred vnútorným zrakom nejaký mimoriadne dôležitý obraz, nejaké posolstvo podvedomia. Možno predstava, možno myšlienka, letmý záblesk, prinášajúci hlboké pochopenie niečoho pre nás významného a prínosného – čo možno pochopíme o hodinu, možno až ráno pri prebudení, alebo možno už teraz, v tejto chvíli… Uvoľnená radostná nálada, pohoda a hlboký pokoj, každým výdychom stále viac…

Dáme na záver ešte hru na jednu otázku?

No dobre, tak akú? Akú hudbu počúvam ja, keď som v nepohode?

Scarborough Fair v podaní Celtic Women, je to prekrásna balada. Mám pri nej pocit, že sa mi v mysli už-už vynorí niečo zabudnuté. Raz si na to spomeniem.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 1.7.2016