otvorene

Sú dni, kedy sa vtiahneme do postele, okolo nás sa vznáša sladká vôňa čerstvo vypratých perín a svet s jeho problémami sa kamsi vytratí.

Chvíľa oddychu, do ktorého sa ponoríme.

Ach, bolí ma noha z toho stierkovania a maľovania kuchyne – zašepkala som Zámeru sveta smutne.

Oooo, skutočne? A neprispel k tomu i ten pochabý výlet včerajší? Niekoľko strážnych anjelov zamestnáš, nie jedného, zasyčal nesúcitne.

No dobre, chcela som povedať, že ma noha ešte stále bolí – zmierlivo som upresnila.

Jasné že to bolí, keď nohu zaťažuješ toľko – povedal už menej jedovito.

To je fakt – včera som vyrazila na výlet.

Na Maginhrad, kam inam.

Už cesta od Hrachova pešky bola záťaž, najmä keď som cestu predĺžila o vlezenie pod most či na lúku za krásnym kvetom. Výlet so mnou je skrátka pochabé dobrodružstvo, nikdy neviete úplne presne, kde všade sa ocitneme. Ale zasa, ja nikdy neberiem so sebou na výlety nudných suchárov, ktorí si to namieria priamo k cieľu.

Nádherné netýkavky, ich semienka sa zvíjali pod mojim dotykom. Jasné že som rada, že som k nim pod ten most vliezla.

Krásne domčeky vo Vyšnom Skálniku som si fotila

a za dedinou som rybník poobdivovala.

Voda sa jemne vlnila, na brehu trónili dve ryby – vyrezávané lavičky. Ahoj, ryba, pohladila som jej šupinatý chrbát.

Potom som konečne zahla na náučný chodník. Cesta po kameňoch v miernom stúpaní bola v štýle „čo krok, to bolesť“. Po štvrtej z jeho atrakcií som si priznala, že tou ďalšou atrakciou by som bola ja – ak ma stade bude ťahať záchranka – a zliezla som na lúku. Hrala tisícmi kvetov – o niektorých ani ja neviem ako sa volajú, a to už je čo povedať

v

Chvíľa sedenia na nej a pomalej chôdze lúkou k dedine mi do rúk vložila dve kytičky repíka – jednu mne a druhú susede, pre radosť do čajíka.

No to veru bol rozumný nápad, že si krívala do dediny – prikývol Zámer sveta – a prečo si potom zmenila smer?

Jasné, že som sa chcela dostať ku hlavnej časti cesty, na miesto pôvodného Maginhradu pozrieť. Skončila som pod kopcom, musela som stihnúť autobus späť a veru dôjsť  do ďalšej dediny za busom bolo pre mňa krutou skúškou sebaovládania, lebo ma už bolela nielen tá naštiepenokosťová, ale i druhá zdravá noha, z preťaženia pri kulhaní.

Och, socha roniaca krvavé slzy – asi tu chodia častejšie ľudia s naštiepenými kosťami v nohe, vidíš, povedala som Zámeru sveta, keď mi trochu otrnulo z tej bolesti nohy a vykročila som nazad do dediny.  A potom do susednej dediny, lebo bus tu ide až podvečer…

Otočila som sa na ceste v jednej chvíli a kopcu do diaľky som poslala odkaz – vrátim sa.

Elena