otvorene

Sú dni, ktorými ideme tíško tancujúcim srdcom, lebo dáme prednosť svojmu snu pred záľahou povinností.

A naše sny sa plnia…

Bilancovala som dnešok v temnote príjemne teplého prednohorského večera – iba jediná hviezda žiarila – je to tá moja, zašepkala som?

A kde je mesiac? Po chvíli som ho našla – díval sa na mňa tíško v rohu balkóna, prinášal mi svetlo do temnoty – zdanlivo ukrytý pred mojimi očami.

Poslala som mu úsmev, jeho svetlo presvetľuje temnotu. Kedysi som dokonca v blogu napísala, že v mojom svete má miesto iba chlap-mesiac. Zámer sveta moje slová bláznivo rozosmiali –  no tak, no tak, povedz mi čo Ťa tak rozveselilo na tom, pýtala som sa.

Uvedomíme si v jednej chvíli dôležitosť toho, že pri nás niekto dokáže stáť v ťažkých časoch a verne nás nimi sprevádzať. A priplietla sa mi tá myšlienka po dlhej dobe znovu teraz v súvislosti s článkom Vojtu Frančeho o pravom a falošnom kráľovi, ktorý som čítala  – prezradím vám naň link

http://ografologii.blogspot.com/2021/09/pravy-falesny-kral.html

Hlavnou kvalitou  a bohatstvom kráľa je jeho srdce, ako píše Vojta – je zlatom kráľa. Nepotrebuje sa štylizovať, je sám sebou. Je skrátka rozdiel medzi mačacím zlatom a pravým zlatom, medzi narcisom a zrelým človekom.

Tak sa mi to prepojilo s tým slnkom a mesiacom – kým človek žiari ako slnko, nie je zrelý, až keď sa stane mesiacom, tak je z neho pravý kráľ.

Zámer sveta sa stále veselí, a hoci mu teraz celkom nerozumiem, usmievam sa naň nežne – lebo dnešok…

Ach, pravdaže na Maginhrade som bola.

V teple prednohorského inverzného rána iba tričko som navliekla – napodiv o dosť chladnejšie bolo v Nižnom Skálniku. Sprevádzal ma môj verný klobúk – a ešte vernejšia priateľka Editka. S tou sa priatelíme už desiatky rokov, lebo pre mňa ľudia nie sú o kvantite, ale o kvalite. A tak sme sa stretli v Muráni a vyrazili v ústrety Maginhradu busom smerom na Tisovec…

Vláčikom z Kocúrkova

cestou spoločne obdivujúc záplavu zlatobyľov

je pravdou, že moje nadšenie pre ruiny Editka nezdieľala – mne hovoria o živote, ktorý už nie je a pôsobia na mňa akosi dojímavo zakaždým

a už vôbec ju nenadchýnal môj nápad vliecť so sebou na kopec i dve veľké skaly – toto je jedna z nich – ale odmietla som ich nechať „pri ceste, kde ich určite vezmeme, keď pôjdeme späť“, obvykle to končí návratom inou cestou – a vďaka tomu, ako vidíte, už skala oddychuje u mňa na balkóne

cesta na Maginhrad – tie vyrezávané sochy sú úžasné

obloha modručká, aj koník bol nádherný

a hore – bol z toho hradu kedysi stojaceho prekrásny výhľad

bolo by nádherné tu prespať v stane a ráno sa dívať na východ slnka, vzdychla som si očarene

ach, s tým so mnou nerátaj, zaševelila Editka, zhrozená z tej mojej úžasnej predstavy

na rozhľadňu sme sa nedriapali, tam by som zasa ja neliezla ani za nič pri mojom vzťahu ku výškam…

Je zvláštne, ako v prvej chvíli cítime, že niečo je pre nás „pravé“, že k nám patrí…

Ja intuitívec som zostala prešliapavať na cestičke pri poľovníckej chate, lebo cestou k Maginhradu sme zablúdili a zmotali sme sa k nej. Potrebovali sme sa vrátiť, no mňa to ťahalo zostať tam ešte chvíľu.

No tak, o čo ide – hodila som v duchu otázku Zámeru sveta.

Vkročila som do húšťavy mäty a vedela som, že v jednej chvíli zastanem. V tej správnej chvíli – pred sebou som videla kameň. Cítila som obrovskú radosť, posolstvo Maginhradu pre mňa som dostala už pred cestou na kopec.

A tak sú spolu v tejto chvíli, moje šamanské hovoriace kamene.

Prvý mi pred časom moje dieťa donieslo z túry kamsi vysoko a ďaleko putujúce s turistickým spolkom – spomenula som si na Teba, keď som ho videla, povedala dcéra.

A tento je maginhradský

Pravé veci k nám prichádzajú v pravý čas – zašepkal Zámer sveta, na moje bláznivo radostné   ďakujem, ďakujem ,ďakujem…

Elena

K diskusii:  to bol, ale to je párhodinová trasa – ten môj prvý pokus s naštiepenou kosťou v chodidle som odkulhala cez tri dediny a polovicu náučného chodníka. K hradu som nešla, skončila som pod kopcom.