otvorene

Môj syn mal dar rozlíšiť správnych ľudí a správne veci.

Presne vedel, komu má položiť na prechádzke na pozdrav ruku na plece. A koho má chytiť za ruku a vyviesť za dvere. Stále nosil so sebou v ruke plyšáka a katalóg Dráčik. I na prechádzku. I do vane či plastového bazénika pod bytovku. Vždy som mu z cesty do väčšieho mesta, kde bola hračkáreň Dráčik, doniesla niekoľko katalógov Dráčika. Mal kopu detských kníh, no žiadna  nenahradila Dráčika. Listoval v ňom dookola, pozerali sme si ho spolu znovu a znovu. Keď sa rozpadol jeden, vytiahli sme ďalší. Ešte tri roky po jeho smrti som katalóg Dráčik z mesta nosila a položila na koberček ku jeho klavírikom…

Maroško mal dar rozlíšiť správnych ľudí a správne veci…

Prajem si, aby si bol tu. Prajem si, aby si bol tu. Jediné, čo si naozaj prajem je, aby si bol tu…  v skorom ráne minulý pondelok mi narodeninovo tiekli po tvári slzy. Plynula pieseň od Florence Wish That You Were Here…

Áno, jediné čo chcem na narodeniny, je môj syn Maroško – povedala som Zámeru sveta.

Ach, facebook za to môže, ako inak. Rozplakala som sa pri pohľade na video. Vytiahli mi ho v deň mojich narodenín ako spomienku spred 4 rokov – nádherný príbeh Keď Cheiron prehovorí. A tak som ho zdieľala a aj som si ho zasa pozrela… Ak ste ho nevideli, nájdete ho na verejnej časti môjho fb.

Tento blog je určený pre môjho syna, a tak nebude taký povrchovo-škrupinkový ako bežne. Hej, bude o učení sa, lebo môj syn je človek, ktorý ma naučil zo všetkých najviac.

To ako sa učíme, nie je o množstve poznatkov, beztak mám strach, že nás niekedy zavalia.  Rada sa učím, no bez nutkavej snahy poznanie hrabať a hrabať. Naučila som sa brať poznanie s pokornou radosťou Myslím, že nie je dôležité mať poznatkov veľa, ale mať ich začlenené do svojho sveta a že naše poznávanie by nám malo slúžiť, aby sme boli vnímavejší a viac rozumeli svetu, aby sme boli pokornejší voči životu, čestnejší a láskavejší voči sebe aj iným. Snažím sa o to úprimne, darí sa mi to občas viac a inokedy menej.

Najťažšie je učenie cez straty – lebo pri takej zmene máme pocit, že odchádza kúsok z nás. Ja som dlho zápasila s pocitom viny, že som nedokázala ochrániť môjho syna. Mala som Bohu za zlé, že dovolil ubližiť môjmu dieťaťu. A čo dobré by ste mohli nájsť na smrti svojho dieťaťa, kto z nás by sa chcel čokoľvek v živote učiť takým spôsobom? Zápasila som s tým vtedy sama.

Až neskôr som zistila ako veľa ľudí má podobnú skúsenosť. Pomohlo mi pochopenie, že vďačnosť necítime v takej situácii za tú situáciu straty, že sa s ňou iba zmierim, lebo nie ja riadim veci ako sa dejú. Vďačnosť cítim iba za to ponaučenie z nej, lebo som začala vidieť veci, o ktorých som dovtedy neuvažovala.

Kráčame ďalej, no smútok nie je nákup v taške, že ho povykladáme kdesi. Ako som spomenula v jednom blogu v tomto týždni, Nataška zo skupiny mám Otvoreného listu premiérovi zdieľala spomienku na svoju dcéru Simonku a dala k tomu citát neznámeho autora, ktorý ma silne oslovil – lebo hlboké pochopenie straty vyjadroval, že nejde o nedostatok viery ani o slabosť, ale o cenu za lásku. Je to tak, a ja som si pri tom uvedomila, aké je to vzácne, že nám niekto dokáže naozaj porozumieť.

Učíme sa od každého človeka, ale niektorí nás učia cez bolesť. Možno preto, aby sme si urobili hranicu voči nim. Aby sme prestali  hľadať v každom dobro a nezištne pomáhať každému, zhovievavo ospravedlňovať každého za jeho činy a snažiť sa každého chápať. Lebo si uvedomujem, že niekedy je najväčšou pomocou človeku postaviť mu jasnú hranicu a nechať ho niesť následky jeho činov samého.

Ibaže ako empatik i tak dokážem skĺznuť do súcitného pohľadu, dokonca i na ženy boxujúce Pokec s cudzími manželmi. Sú ich na Slovensku kopy. Obracia sa mi i dnes žalúdok pri spomienke, čo sú schopné podaktoré vypisovať, a ako sú schopné sa správať. No na druhej strane dokážem súcitne vnímať, že také ženy si tým spôsobom svoj život rozhodne nevylepšujú – veď akú kvalitu získavajú? A že musia mať hodne zúfalý život, keď vysedávajú po večeroch na Pokeci, hoci vedia, že svojim správaním ubližujú ženám a deťom tých chlapov – akú to majú sebaúctu? Že nemajú na nič lepšie, ako na takýto život. Toto môžeme vidieť pravdivo súcitne.

Ibaže ak sa snažíme byť chápaví voči ľuďom bez zábran ubližujúcim iným, vystavujeme sa riziku, že nám môžu ubližovať dookola, lebo nemajú morálne hranice. To čo potrebujem, je mať hranicu súcitu so sebou a nenechávať v mojej blízkosti ľudí konajúcich nečestne.

Hej, preniesla som sa od úplnej dôvery k úplnej nedôvere.

Elena

P.S.: Moc mi chýbaš, synček. Ach, v mojom  srdci stále plynie tá pieseň od Florence Wish That You Were Here… 

Snažila jsem se to všechno nechat za sebou
Ale probudila jsem se a byli vedle mě
A nevěřím tomu, ale myslím, že je to pravda
I některé pocity mohou cestovat
Oh je to tu znova, sedí mi to na hrudi
Těžko kvůli tomu mohu popadnout dech
Ženu se za světlem změny

Stále na tebe myslím
Stále na tebe myslím

A nikdy mi nevadilo být osamotě
Potom se ve mně něco zlomilo, chtěla jsem jít domů
Být tam, kde jsi ty
Ale i když blíž k tobě, stále se zdá, že jsi příliš daleko
A teď se natahuji s každým tónem, který zpívám
A doufám, že se to k tobě dostane s větrem
Ze se to ovine kolem tebe a pošeptá ti
Poví ti, že mi chybíš a přeji si, abys byl tady…