Prvá asociácia mnohých ľudí pri vyslovení slova hnedá, je slovo „čokoláda“. Dokážu si predstaviť jej sladkosť, rozpúšťajúcu sa na jazyku, lákavo sladkú…
Čokoládovo sladká farba, ktorá nás zovrie do svojho náručia a upokojuje. Nachádzame domov v teplej vôni kakaa, zababušení do deky v mäkkom kresle. Alebo držíme v dlaniach šálku voňavého zlatistohnedého čaju s medom a citrónom, či s malinovým sirupom, a vychutnávame si pohodu. Hmmmm…
Hnedá je skrátka farbou, ktorá nám signalizuje: „pri mne si v bezpečí, nič zlé sa ti stať nemôže, a ak sa ti niekde niečo zlé stalo, poď ku mne a ja to zahojím…
Takže v dnešnom blogu o hnedej a o kadečom, čo je s ňou prepojené v našej mysli.
Hnedá…
Je to farba triezva a solídna, farba tradícií a zdržanlivosti, trpezlivosti, spoľahlivosti. Vyvoláva pocit istoty, domova, bezpečia, pevného zázemia, tepla, pokoja a pohodlia.
Psychológovia ju hodnotia ako farbu prakticky založených ľudí, „zdravého rozumu“, ktorí sú schopní stáť nohami pevne na zemi, realistickosti, rozvahy. Je to farba pokoja a pohody, rešpektu, nekonfliktnosti, je preferovaná ľuďmi uprednostňujúcimi pohodlie, vlastné zázemie. Volia ju aj ľudia žijúci v strese a zhone, vyčerpaní, unavení životom, ktorí túžia po pokoji, oddychu. Je farbou prirodzenosti, ľudí na nič sa nehrajúcich, na druhej strane však aj farbou komfortu, pohodlia. Odmietavo sa k nej stavajú ľudia, ktorí sa snažia vyniknúť, odlíšiť od ostatných, byť výnimoční, odmietajúci pravidlá a konvencie.
Čo mi pripomína hnedá…
Drevo.
Mám rada drevený nábytok. Ak sa mi niečo vyslovene nepáči, tak to je práve moderné zariadenie bytu kovovými a umelohmotnými kúskami, čierno-sivo-bielo-červenou kombináciou, zdá sa mi to chladné a neosobné.
Úzko sa s tým spája teplo domova – myslím si, že každý z nás by mal mať úžasný domov, také to svoje miesto pokoja a bezpečia, hlboké zázemie. Ak je domov miestom, kde nemáte bezpečie na sto percent a zažívate neistotu, nepohodu, či dokonca strach, treba sa poohliadnúť po novom. bezpečnejšom hniezde.
Áno, domov vidím ako hniezdo, pretože si ho tvoríme a skladáme na kôpku konáriky, nosíme ich starostlivo. Aby bol.
A hej, mám doma hniezdo, na poličke v knižnici, našla som ho pár rokov dozadu na zemi, prázdne, uvité z tenučkých halúzok, suchých stebiel a machu. Je pre mňa symbolom hlbokej lásky, takej obetavej, hrejivej, navždy.
Gaštany. Už som spomenula, že ich zbieram každý deň a rozhadzujem po okolí, nech majú šancu vyrásť.
A hnedá mi asociuje tiež stromy, ale o tom, ako milujem les som písala už viakrát. Poviem vám dnes ale ešte, že mám v kvetináči zasadenú lipu, zasadila som ju pred desiatimi rokmi s tým že raz, keď sa presťahujem niekam do domu, zasadím ju v záhrade. A rovnako mám v kvetináči zasadený i gaštan jedlý aj divý, ku šťastiu mi chýba už len ten gaštan s ružovými kvetmi z parku v Rimavskej Sobote.
Hm – a prezradím vám, že strom, ktorý sa ukrýva v mojom srdci najhlbšie, je javor. Je to magicky krásny strom môjho detstva, chodievali sme ku obrovskému javoru pri kostole zbierať jeho zlatistočervené listy. Javor by mal určite tiež miesto v mojej záhrade…
Hnedý príbeh…
Kniha, ktorá sa mi prepája s touto farbou, nie je iba hnedá. Má nádherne jemné prírodné farby a na obale otca so synom na koni. A dúhový obsah, plný lásky a podpory, dôvery a nádeje. Volá sa Léčba koněm a jej autor, Američan Rupert Isaacson v nej opísal svoju cestu so synom Rowanom – autistom za jeho uzdravením. Ich cesta do Mongolska a potom na koňoch naprieč touto krajinou je silným príbehom lásky i viery v nemožné, ktoré sa stáva vďaka tomu možným.
Je to kniha o ceste a Ceste…
„Čo chceš naozaj robiť“ – pýta sa táto kniha. A cesta, ktorá sa pred nami vinie do diaľky, je akoby v hmlovom opare, pretože hmla sa zdvíha na našej Ceste práve tým, že si na túto otázku sami odpovedáme…
Je to aj kniha o koňoch…Milujem kone, od detstva sa akosi družili do môjho života. Môj otec (nevlastný) jazdil závodne. Dve z mojich troch dcér sa naučili jazdiť. A v mojej zbierke fotografií na harddisku sú kone v jednom velikánskom priečinku.
V mojom veľkom životnom sne o dome so záhradou, blízko prírody, má miesto i kôň, pokojne by som nejakého deťom kúpila. Mne sa páčia sivobiele kone, grošáky, ale dievčatá by si určite vybrali hnedého s bielymi znakmi. Tak by bol hnedák…
Citát z knihy, ktorý sa mi páči…
„Je ohromujúce, ako sa rodič môže mýliť.“
Hej, ja si premietam aj môj príbeh s Maroškom pri tomto príbehu. Úlomky spomienok, ako postupne rástol, bol veľkým bojovníkom a nevzdával sa. A idem až do chvíle, že by bol chodil rovno a bez ťažkostí vďaka operácii, tri dni pred smrťou… Neskutočne som sa tešila, že už je doma v bezpečí, hladkala som ho po boľavej nohe, sedela som pri ňom vtedy pár hodín, lebo nemohol vstávať. Aj by už dobre s chodením bolo…
Hnedá záverom…
A pravdaže, hnedý je aj milovaný Maroškov plyšák Scooby Doo. Už som ho v ktoromsi blogu dala na fotke s mojim kocúrom. Takže, hej, môj Kocúr a Scooby Doo, stále spolu.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29. 10.2016
Celá debata | RSS tejto debaty