otvorene

Veru, nové slovo som sa naučila  – zaspomínala som rozveselene na štvrtkovú tornaľskú služobnú cestu. Sladká chuť čokolády s hruškovou plnkou ma drží v prítomnom okamihu v tejto chvíli, hmmmm…

A filozofujem o kontinuite prítomnosti s minulosťou a budúcnosťou.

Pritomnosť…

Celý deň som včera bola „tu a teraz“. Užívala som si okamihy víkendového dňa – hrejivé slnečné lúče, voňavý vzduch, vietor rozvieval lístim stromov úbočia pod balkónom divokú melódiu. Ach, tak dávno cesta do práce a z práce je jediný spôsob, ako som v kontakte s prírodou. Výsledkom včerajšieho „tu a teraz“ je balkón s vysadenými muškátmi a netýkavkami, cibuľkou, paradajkami a majoránom. A pravdaže i zasiate kapucínky, bez nich by sa mi leto na našom balkóne nerátalo. Aj slnečnice, aksamietnice a krásky. A kríčková fazuľka a kôpor, pravdaže, kôpor nemôžem vynechať.. Hlávky niektorých sa unavene skláňajú k zemi po čerstvej výsadbe, no ďalšié už stoja vzpriamene, rozradostnené nádherným výhľadom z balkóna.

Môj dominantný analyzátor je zrakovo-dotykový, takže v „tu a teraz“ intenzívne vnímam horizont a hru svetiel a tieňov, paletu farieb prírody a letiace oblaky. Ale včera som sústredila pozornosť na zvuky prírody. Len čo zatíchla kosačka na trávu, lebo i tu objavili podaktorí výdobytky techniky a trávu vysekávajú – ja ten zostrih volám „na zúfalo“ – rozoznel sa krajinou vtáčí štebot a dych vetra korunami stromov. Rozhovor prírody, či hudba života?

Budúcnosť…

Iste, žijeme v prítomnosti, no sny živia našu dušu. Ja ako Vodnár som veľký snílek. Mám veľké sny, no naučila som sa tešiť z naozaj malých vecí, vážiť si ich v priebehu rokov života.

, ako sa zasa veci hýbu. Štvrtkovú otázku mojej kamarátky či ideme na ten výlet v pondelok alebo v stredu som nezachytila koincidenčne. No piatkovu Jankinu otázku,kedy ideme na Červenicu, sprevádzal tichý smiech Zámeru sveta – konečne som si všimla koincidenciu. V pondelok ten výlet dáme, cítila som jasne, a vo štvrtok alebo piatok konečne Brdárka. Červenica azda druhý júnový týždeň. Tak uvidíme, ako sa to poskladá.

A tak môj hnedý klobúk už na zajtrajšok čaká pripravený na stolíku v spálni.

Minulosť…

Minulosť je náš veľký učiteľ, ak sa z nej dokážeme poučiť. Nie som zástanca ďalších a ďalších šancí, kedy sa človek nedokáže pustiť minulosti. Toho pravého človeka, ktorý nás sprevádza stáročiami, niekedy hľadáme hodne dlho – ale je ako zámok a kľúč.

Uvažujem v tejto chvíli o rozsahu zmeny, ktorá u nás v určitej životnej situácii nastane, ak sa vymedzíme oproti minulosti, keď príjmeme jej posolstvo. Pripadá mi tá zmena taká výrazná,  ako by sme v niektorých životných situáciách prekročili do paralelného vesmíru, kde žije iná verzia nášho ja Uvedomujem si u seba, ako som vo vzťahu ku ľuďom od bezbrehej tolerancie prešla ku jasnému nastaveniu hraníc a vedomé ubližovanie netolerujem. Zmenu vzťahu ku ľuďom a presun hraníc, ujasnenie hodnôt však v rámci životných skúseností možno logicky chápať.

Ale zároveň prebiehajú zmeny v ďalších oblastiach.  Zdanlivo banálne, logicky nevysvetliteľné – a pritom také hlboké… Prezradím vám, nikdy som nemala rada hrušky. Ale posledný rok hruškový džús forever. Aj na tenko nakrájané plátky hrušky – vychutnávam si ich zvláštnu sladkosť. A vo štvrtok, no to som i úžasnú čokoládu s hruškovou náplňou objavila. Áááá, tak maďarsky hovoriaci čitatelia majú už jasné, že Tibi nie je Tibor, ale hruška. A vy ostatní viete, aké nové slovo som sa naučila…

Elena