Opäť idylka – z mojich rozprávok – na spríjemnenie času.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden sklenený vrch, na ktorom rástol strom. A na tom strome rástli tri citróny. Bolo to naozaj veľmi ďaleko, vari by citróny mohli rásť niekde u nás? Sklenený vrch bol vysokánsky, týčil sa až do nebies. Bol hladký a ligotavý, len tak žiaril na slnku, bol skrátka celý zo skla. A strom s tromi citrónmi rástol úplne na jeho vrchole. Cesta k nemu bola dlhá, dlhočizná.
Jedného dňa prišiel pod ten sklenený vrch Jano. Žil inak v malej chalúpke v dedine neďaleko skleneného vrchu spolu s mamou a dvomi bratmi. Jano bol najmladší, a ako to povedať – nuž, rozumu veľa nepobral. Bratia sa mu už odmala často vysmievali, že je hlupák. Jano rástol, rástol, ale rozumu mu nepribúdalo. Pre bratov i všetkých ostatných v dedine okrem mamy preto zostal hlupákom doteraz. Mal dnes práve tridsať rokov a mama sa rozhodla upiecť mu jeho obľúbený citrónový koláč. Mala v ňom byť citrónová plnka aj citrónová poleva, takže bolo treba aspoň tri citróny. Tie doma nemali, tak ho mama poslala, aby citróny doniesol.
Vyšiel Jano z domu, šiel dedinou, šiel, šiel, až prišiel pod ten sklenený vrch, ako sme si už povedali. Zastal, zadíval sa nahor na ten strom a na tie citróny. „Idem si pre vás, citróny“ zakričal. Poškrabal sa po hlave, zhlboka sa nadýchol a vykročil na sklenený vrch. Šmýkalo sa mu, kĺzalo sa mu, ledva sa udržal na nohách. Ale nevzdával sa, liezol statočne nahor. Liezol hodinu, dve, aj sa začalo stmievať, aj svitlo nové ráno. Jano bol už unavený, podchvíľou si utieral rukávom košele pot z čela. Už nevládal, ale od vrcholu kopca ho delil ešte poriadny kus. Buchol rukou po sklenenej stene a na tej sa spravila puklina. Jano ju musel dve hodiny obliezať, potom už radšej rukou netrieskal.
Bol unavený a veľmi sa mu už chcelo spať, lenže ako si pospíš na strmom sklenenom vrchu? Ktovie ako by to bolo celé s Janom dopadlo – našťastie cestou nahor našiel vranie hniezdo, ktoré sfúkol vietor zvrchu kopca. Patrilo jednej z vrán, ktoré okolo vrcholca skleneného vrchu ustavične krúžili. Krákali, krákali a lietali, len občas zosadli do hniezd. V hniezde, ktoré Jano našiel, boli práve vyliahnuté vranie mláďatá. Boli vystrašené, plakali za mamou. Jano vtáčatá zobral na ruky, pritúlil si ich, pohladkal po hlave. Rýchlo sa upokojili, spokojne zaspali. Vďačná mama vrana aj ostatné vrany začali Jana povzbudzovať krákaním. „Krá, krá, poď, Jano, krá, krá, pridaj, Jano, už máš iba malý kúsok cesty pred sebou.“
Jano zmobilizoval sily, liezol, liezol, až zrazu bol na samom vrchu. Šťastne sa poobzeral okolo seba, zvrchu bol nádherný výhľad doširoka, doďaleka, nadýchol sa hrdo sviežeho vzduchu. Vietor mu ovieval tvár, strapatil vlasy. Slnko svietilo a vytváralo na sklenenom vrchu dúhové svetlá. Po nebi plávali oblaky, boli tak blízko. Jano sa cítil úžasne. Do koruny stromu položil hniezdo so spiacimi vtáčatami. Natiahol ruku, odtrhol citróny, nádherne voňali, ale neboli ešte ktovieako zrelé. No čo už?
Naspäť to šlo rýchlo. Jano vranám poďakoval, rozlúčil sa s nimi a spustil sa zo skleneného vrchu ako na sánkach. Šmýkalo sa mu nadol dobre, len tak fičalo všetko okolo neho, dolu zišiel naspäť za tri hodiny. Akurát, že sa mu z tej rýchlosti nohavice na zadku rozodrali. Naposledy sa obzrel na vysočizný sklenený vrch a šťastne sa usmial „Zvládol som to. Dokázal som všetkým, že nie som žiadny hlupák.“
Prišiel Jano hrdo domov s tromi citrónmi v ruke, unavený, dotrhaný. Dal ich mame na stôl, no tá len rukami zalomila. „Ach, majú tí tvoji bratia pravdu. Kto to kedy videl, štverať sa pre tri citróny toľký svet a toľké časy? Veď ich majú tuto v obchode za rohom kilo za euro. A aké pekné, žltučké!“
Odvtedy Jana všetci volali Citrón.
Zazvonil zvonec, rozprávku ukončil, a vy môžete rozmýšľať – šli by ste pre citróny do obchodu za rohom alebo na sklenený vrch?
Kika. 23.7.2014
Celá debata | RSS tejto debaty