Ako úžasne si žijeme dnes oproti našim predkom – myslí si mnoho ľudí. Máme život pohodlnejší vďaka technickým vynálezom, zaujímavejší v dôsledku rôznych príležitostí, získavame obrovský prílev informácií a cestujeme na také miesta, o ktorých sa našim predkom ani nesnívalo.
No je to skutočne tak?
Sme naozaj šťastní?
Predvčerom u nás na Slovensku skočil pod vlak akýsi muž. Deň predtým nejaká pani – vkročila do koľajiska, dívala sa na prichádzajúci vlak a iba tak čakala. Musela byť hodne zúfalá. Odhliadnuc od toho, čo to spraví s tým strojvodcom, že zrazil hoci i nechtiac človeka – je to traumatizujúce pre neho – akosi priveľa je tých samovrážd.
Pribúda detí v babyboxoch, v Česku to bolo práve 241 dieťa
https://cnn.iprima.cz/dalsi-dite-v-babyboxu-novorozena-holcicka-z-neratovic-u-sebe-mela-vzkaz-114296
Naozaj si niekto z vás myslí, že tie matky sa vzdali svojich detí z nudy či pre zábavu?
Kopia sa nevery, rozvody, úpadok tradičných hodnôt, požívačnosť, špinavosti, podrazy, bezohľadnosť. A mnohí v tejto spoločnosti to pokladajú za samozrejmé.
Prezradím vám, občas uvažujem, čím je spôsobený ten podivný hodnotový zvrat – či tých „pokecových“ niekto neutralizoval, alebo nejakým iným spôsobom im vymietol pamäť, charakter a svedomie, alebo čím je spôsobené bezzábranové sebectvo a užívanie si na úkor iných. Mýlia si ho so slobodou, či so šťastím,
Ach, hej za šťastím sa ženú mnohí z nás. A veď kto nie, však?
Ibaže čo je autentickým šťastím – úspech v spoločností, bohatstvo a moc, sex a striedanie postelí, povrchné známosti? To všetko sa už dávno ukázalo ako falošné cesty, a napriek tomu tú chybu mnohí opakujú. Nie je to ani drina na prospech celku, najmä nie v spoločnosti, v ktorej niektorí systém len využívajú. Vážne sa môže niekto cítiť šťastným, keď sú jeho pričinením nešťastní iní?
Ďalší sa v snahe o šťastie stávajú „vysoko pozitívnymi“ a ševelia „usmievaj sa a zameraj sa iba na príjemné veci, aby si sa cítil dobre“. Snažia sa „nereagovať na zlo“, žiť iba v prítomnosti. Lenže to je ako keď necháte v záhrade rozrastať burinu, ak nečelíme vôbec zlu. A skutočne žiť v prítomnosti podľa mňa môžeme iba vtedy, ak sú pre nás minulosť a budúcnosť piliermi. Súčasťou prítomnosti je občas slnko a občas mraky, občas úsmev, ale občas i vnímanie tých temných stránok či problémov života.
To mne ku šťastiu stačí úplne ľadová minerálka – dávam ju na dve hodiny do mrazáku, a tak ju pijem i v tejto chvíli. A žiť v prítomnosti pre mňa znamená jednoducho ísť dňom. Ako dnes. Nechám na vás, koľkí spoznáte, kam som šla…
Táto fotka, i všetky ostatné fotky v blogu sú moje, pravdaže.
No to bolo tak – v pondelok pribehla moja kamarátka so slovami – však poďme zasa niekam na výlet.
Na Brdárku? – potešila som sa.
Nie, nie – povedala nenadšene – veď tam nič nie je.
No dobre, bola tam so mnou minulý rok – na Brdárke bolo všetko bieloružové, krehké a nežné. Po pár hodinách chodenia tým miestom ako v rozprávke sa tvárila, že jej rozkvitnutých stromov stačilo do smrti…
No tak kam? povedala som zmierlivo.
Poďme do Žiliny, veď si kedysi spomínala, že tam chceš ísť – zahlásila nádejne.
Už som tam predsa bola na vzdelávaní, a i na výlete potom. Ale pokojne poďme. Budúcu stredu? – navrhla som.
Túto, kým ešte nie je tak horúco – zakončila.
Som človek pochabých dobrodružstiev – pokojne sa s vami vyberiem do Žiliny len tak, na tri hodiny. Teda s vami nie, aby som to upresnila, ale s mojou kamarátkou kedykoľvek.
Zamávať žilinským holubom. Poletovali okolo mňa – dokonca i na železničnú stanicu vleteli. Nevytiahla som pre nich chlebovú bagetu s bryndzovou nátierkou. Kamoši, povedala som im milo, nenavádzajte ma na zlé chodníčky, naposledy ma kvôli vám žilinskí policajti preškoľovali. Vraj ste nebezpečnejší ako potkany – teraz by vás možno i za nebezpečnejších ako Putin označili. Ale v duchu som im z celého srdca priala, aby sa našiel v Žiline aspoň jeden láskavý človek, nech nepoletujú hladní.
To je moja predstava života v prítomnosti – trebárs v jeden deň len tak ísť vlakom, obzerať si krajinu za oknom, dať si zmrzku, poprechádzať sa uličkami, kúpiť nejakú maličkosť deťom a putovať vlakom domov. Popritom s kamarátkou rozprávať o živote a kadečom možnom… Viem si uchovať milú náladu v rôznych podmienkach – i keď sme kvôli meškajúcemu pražskému rýchliku zmeškali bus z Popradu. Beztak to bol celodenný výlet – od piatej ráno do pol ôsmej večer…
A prezradím vám jeden z malých darčekov včerajška záverom.
Moje stredné dieťa dostalo odo mňa túto kľúčenku i s vysvetlením, že jednorožci sú vzácni a treba ich chrániť. Rovnako sú vzácni aj ľudia súcitní, láskaví a obetaví ako ona. Tak aby si to pripomenula zakaždým pri pohľade na kľúče,
Elena
K diskusii
Milan1 nemám voči babyboxom nič, no ukazujú nám koľko žien si nemôže svoje dieťa ponechať – a vonkoncom nejde o zlé matky. Možno by sme boli prekvapení, koľké z nich by si nechali svoje dieťa pri sebe, keby zo strany spoločnosti mali lepšiu podporu v tej situácii.
Možno máš sčasti pravdu, ale stačí sa pozrieť... ...
Panebože, to čo dávaš je index rozvodovosti,to... ...
"...Od roku 1993 bol najnižší počet... ...
každá jedná doba prináša mnoho nových vecí ... ...
Hniezda zachrany sú vyborný počin, lepšie ako... ...
Celá debata | RSS tejto debaty