Fakt hnusný článok sa objavil v Pravde. Nie o našich politikoch, ale o pavúkoch bol.No aha
Študentka veteriny v ňom popisovala stretnutie s pavúkom veľkosti dlane. U nich doma v obývačke bol, a ona má z pavúkov strach. Fakt dobrá kombinácia, veterinárka a strach z pavúkov, povedala som súcitne, lebo blbé komenty pod článkom neboli vonkoncom empatické. Moja reakcia nebola zasa empatická voči pavúkovi – lebo vraj chránený je – teda ten v článku popisovaný. Vyzerá akosi šedasto, ten v mojej príhode bol úplne tmavý, tak nejaký iný druh zrejme, povedala som si útešne, lebo moje riešenie podobných situácií rozhodne nie je v štýle „pozri sa srdcom, chápavo a súcitne“.
Navyše, sama mám z pavúkov des.
Kto nezažil, nepochopí ten odpor, ktorý niektorí z nás voči pavúkom cítia. Iracionálny des, ktorý vám bráni triezvo rozmýšľať. Aaaaaaach…
Sú to už roky, ako som prišla na svoje terajšie pracovisko a hneď v prvom týždni som zažila príhodu, na ktorej sa dodnes smejem..
V skorom ráne busom chodievam, takže prvá v práci som bola. A pri príchode som objavila v chodbe pri vypínači pavúka. Bol veľký ako ruka, tmavý a jednoducho hnusný. Hnusný.
Vybehla som vonku, našťastie ulicou prichádzal akýsi pán. Pribehla som k nemu a chytila som ho popod pazuchu – prosím Vás, musíte mi pomôcť, musíte ma zachrániť .- povedala som zúfalo.
A čo sa stalo? opýtal sa.
Je tam pavúk, taký veľký, povedala som vysvetľujúco. Pán sa smial a kráčal so mnou na moje pracovisko. Pavúka videl a neušiel, predstavte si.
Nechoďte k nemu blízko, aby na vás neskočil, dodala som vydesená predstavou, že by som musela hľadať nového záchrancu.
On ho chcel chytiť rukou. Ešte by ho ten hnusný pavúk mohol uhryznúť, a ja by som mala jeho život na svedomí, že som ho k pavúkovi dotiahla, preblesklo mi hlavou.
Nie, nie, rukou nie, aby vás neuhryzol, tam sú servítky, ukázala som mu ich.
Poslušne si vzal servítku a pavúka do nej chytil. Dám ho vonku, povedal.
V žiadnom prípade, povedala som rozhodne, mohol by sa vrátiť.
Pán navrhol, že ho teda spláchne do záchodu. Nie, čo ste, už by sme tu nešli na WC ani ja a ani moje kolegyne, povedala som zhrozená tým nápadom. Videla som v duchu, ako sa pavúk vracia a vyylieza späť na okraj misy, vrcholne rozzúrený mojim nápadom. Fujtajbl.
Tu ho pekne zabite, povedala som nelogicky, lebo koho už možno pekne zabiť?
Pán ho stále so smiechom udupal, zbalil do mikroténového vrrecka zvyšky a dal do kanvy na smeti.
Krásne som mu poďakovala za záchranu.
Navrhol s úsmevom, že príde budovu skontrolovať i na ďalší deň, či sa prípadne ďalší pavúk nenašiel.
Nestrašte ma, povedala som stručne, lebo predstava ďalšieho takého pavúka ma viedla k úvahe o podaní okamžitej výpovede v takej vysoko rizikovej práci.
Príbeh mal pokračovanie – o rok sa objavil v chodbe pracoviska taký obrovský pavúk zasa. Na ulici nikoho nebolo. Nemala som na výber, do upratovačkinho vedra som naliala savo, aj pol fľaše riedidla, čo bolo v skrini po maľovaní zábradlia. A aj čosi s nápisom pozor, žieravina. Potom som zašla pozrieť, či sa na ulici niekto neobjavil – a hľa, pán na bicykli. Pavúka zabil a spláchol tým mojim zabijáckym roztokom, ktorý smrdel tak, že by odrovnal aj veľjaštera na prvý nádych.
Odvtedy bol s obrovskými pavúkmi u nás na pracovisku pokoj, zrejme zistili, že im tam ruže nepokvitnú.
Elena
K diskusii Pokojne sa s veľkými pavúkmi priateľte, ja si radšej nájdem iných priateľov.
Pavúk je užitočný tvor a v podstate priateľ... ...
jja mám od detstva hrôzu z pavúkov , ale teraz... ...
Celá debata | RSS tejto debaty