otvorene

Možno si poviete, že musíme nejako prejsť všetkým, čo k nám príde. Musíme to prežiť. Alebo nie, nemusíme, veď niektorí to vzdávajú a končia život. A aj keď ťažké časy prežijeme, otázkou je ako nimi prejdeme. Môžeme veci, ktoré nám ubližujú, vliecť sebazničujúco nekonečne dlhý čas – alebo im postaviť jasnú hranicu, že „toto nie, stačilo“.

A je to aj otázka dopadov – skúseností a jaziev, ktoré v nás ťažké časy zanechajú.

Keď sa obzriem na minulosť, kladiem si občas otázku  „ako som niektoré veci dokázala ustáť“. Lebo mnoho vecí som z police „stalo sa“ vyhádzala v rituáli zomierania a znovuzrodenia, no emočný tieň niektorých desivých spomienok akoby odchádzal až teraz. Nepatlám sa v minulosti, ani nehľadám odpoveď na tú otázku, len mi tá úvaha pomáha ujasniť si hranice. Veru, niekedy sami nechápeme, ako sme mohli prejsť cez niektoré veci. Nie je to podľa mňa o našej úžasnej sile, aby sme si rozumeli, ani o tľapkaní si po pleci že „dala si to“ – v skutočnosti musíme čeliť nepríjemným pravdám o tom, kde bol náš prah bolesti, hranica sebaochrany, či realistický merač našich životných síl.

Čítam knihu Stínejte své draky soucitně, a tá pripomína Cohenovu pieseň Anthem o prasklinách, ktorými sa dnu dostáva svetlo. Je to výstižné podľa mňa, lebo len naše nedokonalosti, nezvládnutia a padania na nos nám pomáhajú vidieť jasnejšie, aj konať citlivejšie voči sebe. A naše rany a jazvy nás presvetlia súcitom, lebo vieme ako bolia,  aj aké ťažké je s nimi kráčať.

Stínať drakov súcitne neznamená nikdy nikomu nijako neubližovať, ale že v situácii kedy niečo odmietame alebo pravdivo pomenujeme nepríjemnú vec, venujeme človeku, ktorého to môže zraniť, našu ohľaduplnosť, porozumenie a pozornosť, sme zdieľajúci. Stínať svojich drakov znamená podľa knihy riešiť veci, ktoré nás trápia a nejakým spôsobom sa k nim vraciame. Asi každý z nás dobre vie, ktoré veci to u neho sú – vynoria sa nám pred očami pri tejto úvahe – možno sme niekomu ublížili bezdôvodne, alebo niekto ublížil nám. Za seba neviem o nikom, komu by som ublížila bezdôvodne a zámerne, snažím sa tomu vyhýbať. Ublíženia od iných som sa snažila spracovať a neniesť ich v sebe, nechať to ísť. Mojim drakom je teraz otázka dôvery – je pre mňa zásadná – ak ti nemôžem dôverovať, nemáš ani čo robiť v mojom svete.

Čo ťa na tom trápi – začudoval sa Zámer sveta, si ako hríbik, mať pevné normy nie je nič zlé. Dívali sme sa na seba. Hej, moje normy sú a budú pevné, som presvedčená že nie je správne klamať a podvádzať, nie je správne konať nečestne. Nie, nie je to správne, prikývla som, možno je to moja ľútosť, že tak málo ľudí je hodných dôvery…

Knihou ku mne včerajším nadránom priplávala otázka „čo to musí byť za vojnu, aby si pre ňu bol ochotný umrieť v zákopoch“? Uvažujem o nej. Ako by ste si na ňu odpovedali vy? Za mňa som si musela priznať, že samurajsky som vliekla zodpovednosť za kadečo. Moja odpoveď na tú otázku bola popri „za to, čo milujem“ aj „za záväzky a povinnosti“. Úprimne, mohla by som o tom napísať desaťdielny román, čo všetko som zákopovala. V dnešných časoch by som zákopovala len za pár vecí, ktoré sú v mojom srdci.

A druhá z myšlienok knihy, ktorá ma oslovuje, je mojou filozofiou v živote – „nemusíš sa zúčastniť každého sporu, ku ktorému si prizvaný“. Bojovať viem, ale držím sa šaolinskej filozofie, že najlepší boj je ten, ktorý nezačneme. Som v živote tolerantná  a hodne ústupčivá, v nepodstatných veciach sa prispôsobujem a energiu dávam len do naozaj zásadných vecí. Nemám problém pustiť sa aj do bitky, ktorú ťažko vyhrať, ak ide o princíp. V každodennom živote ale konám zmierlivo, viac si cením pokoj ako víťazstvo a presvedčiť iných o svojej pravde nepokladám za najpodstatnejšie. Ľuďom, ktorí žijú v drámach a konfliktoch, sa radšej vyhnem, rovnako ako cukríkovo sladkým ľuďom, ktorí zháňajú iba šťastie a pohodu, a nie sú schopní či ochotní za dôležité veci zákopovať. Mám rada obyčajný všedný život s jeho radosťami aj starosťami. A mám rada ľudí, ktorí nemyslia iba na seba a dokážu zákopovať, postavia sa za to, čo je správne.

Úprimne, som človek nádeje a tak mi nerobí problém pustiť sa aj do bitky dopredu prehratej. Toto hnusné počasie má trvať po celý týždeň podľa predpovedí počasia- no donekonečna a ešte ďalej, povedala som si naštvane. Napriek tomu som podvečer a večer znovu a znovu spievala moje ikaro a jemne prstami bubnovala na šamanský bubon, s prosbou pre Zámer sveta. Všetky tie túlavé zvieratá vonku trpia, a kopa ľudí bez domova tiež. Prosím, prosím, pomôž im, utíš vietor a zmierni mráz, Zámer sveta.

Jeho srdce je láskavé, aj keď sa tvári akoby žiadne nemal. Podľa predpovedí bude trvať po celý týždeň toto hnusné počasie veterné a ľadové. Ale šialene hučiaci vietor za oknom u nás už v tejto chvíli nepočuť…

Elena

P. S._ Fotka je moja, pravdaže. Šamanský bubon tiež.