Nuž, sledujem čo všetko sa rozhodol minister školstva robiť pre bezpečnosť našich škôl. Presnejšie pre bezpečnosť detí a učiteľov v nich.
Ako to popisuje článok v linku, minister má jasnú predstavu o postupe
Nemožno mu uprieť racionalitu – pracovná skupina pripravuje bezpečnostný audit škôl, poskytnú im systém odporúčaní na zvýšenie bezpečnosti –
ako uvádza článok v linku –
https://www.minv.sk/?tlacove-spravy&sprava=skoly-na-slovensku-prejdu-bezpecnostnym-auditom
podľa ich predstavy sú to opatrenia ako kamerové systémy, elektronický dochádzkový evidenčný systém, či recepcie a podobne. Konkrétne ich uvádzajú ako evakuačný plán, krízový plán, zabezpečenie proti vniknutiu cudzej osoby do objektu, funkčný kamerový systém. Rovnako nasadenie adekvátnych režimových opatrení ako školský poriadok, kontrola dochádzky školopovinných detí a mládeže, takisto včas rozpoznať zmeny v správaní žiakov, vrátane prejavov radikalizácie. Dôležité je tiež nepodceniť školské nácviky v rámci cyklických preškolení z BOZP a požiarnej ochrany.
Jedno je isté – české univerzity nekonkretizujú opatrenia, ktoré prijali – a ani naše školy by tak nemali robiť.
Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté – povedala som si po prečítaní tých nápadov. Lebo problematike extrémneho násilia v prostredí škôl sa už nejaký ten čas venujem – a opatrenia by som urobila úplne iné. Kamery, detekčné brány, či vstupné každodenné prehliadky tašiek a osobné prehliadky žiakov určite bezpečie v našich školách nezaručia. Viete si vôbec predstaviť, koľko by stálo zaviesť detekčné rámy do škôl, obchodov, nemocníc? A ako dlho by trvalo, kým by vošlo do školy hoci len dvesto detí a zamestnancov?
Páchateľa zvonku sklenené dvere budovy školy nezastavia, aj keď budú zamknuté na dva razy. Iste, možno ich povymieňať za pevné, trebárs aj kovové – aj s kamerovým systémom na dôsledné obzretie prichádzajúceho ešte pred jeho vstupom do budovy. Ale nemôžeme to urobiť na obchodoch, úradoch, autobusových či vlakových staniciach, v nemocniciach a podobne.
Ani v školách rizikom nie je len páchateľ zvonku – aj na pražskej filde bol strelec aktérom zvnútra. Takže blahoželám všetkým tým základným školám u nás, ktoré majú tie sklenené okienka na chodbách do tried porobené – to aby ich zamurovali čím skôr, lebo len zatiahnuť cez ne záves postačovať určite nebude. A nie, nebudem ich zavádzať, ani to im podľa mňa bezpečnosť neprinesie. Lebo cesta k bezpečnosti je podľa mňa niekde úplne inde ako v premene škôl a iných verejných budov na opevnené pevnosti. však vidíme aj v USA – majú školy kadejaké bezpečnostné opatrenia – a čo im to pomohlo?!
Začnú kontrolovať tašky a žiakov či učiteľov pri vstupe do budovy? Nuž prehodiť si „náčinie“ cez plot do areálu, prekráčať bezpečnostným systémom a potom zabehnúť poň nevidím pre páchateľa ako problém. Nácviky v rámci BOZP by sa týkali zamestnancov – ale kde je garantované, že páchateľ nemôže byť z ich radov? Potom vie presne, aké postupy môže čakať v prípade svojho útoku a pripraviť sa v predstihu protiopatreniami.
Nebodaj ešte aby sme mali v každej škole „skrytých strelcov“ (teda nie strelcov, ktorí sú tam skrytí – dosť že sa tam budú policajti potĺkať nie v rámci prevencie, ale aby zasahovali) – ako skrytých strelcov označujeme ľudí nosiacich tajne zbraň – samozrejme povolenú a so zbrojákom) – tí by vraj mohli v prípade útoku strelca zlikviovať skoro, aby neminimalizovali počty obetí. Podľa mňa by skôr mohli v prípade skutočného útoku narobiť aj viac škody ako strelec samotný. Lebo reálny útok je emočne veľmi vypätá situácia, s pohybom makkých cieľov a kopcom rizík, tam sa hrať na ostrostrelca neprofesionálom nevidím ako dobrý nápad. Chýba už len predstava „granát v sklenenej vitrínke v každej triede – v prípade potreby rozbi sklo a použi“ – napísala som ironicky po pražskom útoku k debate k téme potreby skrytozbraňových strelcov v každej škole. V tomto štýle „ochrany škôl“ by podľa mňa bolo dobré zastaviť sa z kratšej cesty.
Zbrane by som skrytým strelcom do škôl možnosť nosiť nedávala. Možno by stačilo mať v školách obranné spreje proti medveďom – s nimi „skrytí strelci“ nenarobia toľko možnej šarapaty okoliu, a prípadného útočníka taký sprej zdolá istejšie ako ich streľba.
Treba si povedať pravdu – strelec v Prahe nazvláčal arzenál zbraní dopredu pár dní, takže mal zbraní dostatok na kadečo, čo mohol vystrojiť. Ibaže aj on bol v nepohode, nakoniec pobiehal na najvyššom poschodí a strieľal po vonku sa pohybujúcich. Mal kvalitnú zbrań, schopnú strielať presne na stovky metrov. Ibaže aj on bol rozrušený a nemal dostatok skúseností so streľbou, zohral tam teda určite úlohu aj ľudský faktor, Robil aj on chyby – napríklad otca zabil deň pred útokom, takže stačilo, aby niekto začal otca hľadať a prišlo by sa na problém skôr.
Udalosť ukázala, aké slabé sú bezpečnostné previerky. Lebo strelcov otec prechádzal bezpečnostnou previerkou dva razy do roka – ale nikto nezistil, že má duševne chorého syna, ktorý sa zásobuje zbraňami, a ktorý s otcom žije v domácnosti sám. Ani to, že syn si robí strelecký kurz, a že nakúpil zbrane schopné presnej streľby na vyššiu vzdialenosť.
Rovnako nedokážeme ani predikovať presne osobnosť páchateľa – nebudem to špecifikovať, ale potenciálne rizikových osobností je veľa. Drvivá väčšina z nich nikdy nič nevyvedie – nezrealizuje nikdy nijaký útok. Sledovanie kopy „skoropáchateľov“ znižuje ostražitosť. Vedomé mechanizmy a aj disociácia páchateľa vedú k tomu, že ani odborník niekedy nerozlíši riziko priamo pred útokom.
Fakt neviem, či by sme mali zvyšovať aj ostražitosť formou ešte väčšej cenzúry internetu. A už vonkoncom nie pomocou umelej inteligencie, lebo tá je hodne umelá a málo inteligentná. Uvediem konkrétny príklad. Mne predvčerom zablokoval Pinterest 4 piny. A to prevzatý pin na úplne normálnu háčkovanú sukňu a top, zrejme len preto, že autorka napísala že ide o sexy model. Aj pin na palacinky, zložené do tvaru zajaca na tanieri, zrrejme len kvôli názvu zajačik v názve, vraj ide tiež o obsah pre dospelých. Tretí zablokovaný pin bol návod na výrobu lampy pomocou sádry, čipky na nafúkanom balóne, vraj ide o zdravotne neoverený postup. A štvrtý zablokovaný pin bol kreslený obrázok draka, vraj zobrazuje násilie. Ak vezmem do úvahy aj tú podivnú storku so strelcovým denníkom, upraveným a zverejneným dve hodiny po jeho smrti a smerujúcim ako „ruská stopa“ inšpiráciou, tak na sociálne siete ako validný zdroj informácií v tomto smere sa nespolieham.
Nuž, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Moja cesta k bezpečiu by bola iná. Chceme azda premeniť na pevnosti s nebetyčnými múrmi naše školy, úrady, obchody, reštaurácie, všetky verejné miesta, kde sa ľudia zhromažďujú? Chodiť v brnení a v tankoch, aby nám nejaký lotor neublížil, lebo veď aj autobusové zastávky, kostoly a iné miesta môžu byť zdrojom hrozby? Cestou k riešeniu problému nie je podľa mňa v žiadnom prípade iba „cesta hlavy“ – batéria čoraz masívnejších bezpečnostných opatrení, ale aj „cesta srdca“ v podobe silnej prevencie – vytvárania priestoru bezpečia a prijatia. Namiesto stavania ochranných múrov a pevností potrebujeme budovať cesty a mosty.
Určite sa začína v škôlkach a školách tá cesta – mala by sa aj v rodinách, pravdaže, ale tie teraz vonkoncom nemáme pevné a stabilné. Rozumiem tomu, že nie sú pre deti dostatočným zdrojom bezpečia. NO ale to by sme museli zmeniť morálku v spoločnosti, a celkovo prístup k rodinám. Zamerajme sa preto radšej na tie školy. Už v škôlke, a potom aj v prvom ročníku základnej, strednej a vysokej školy je nutné zaviesť adaptačný program aspoň strednodobého charakteru. Už v materských školách je potrebné vytvoriť prostredie, v ktorom sa každé dieťa bude cítiť prijaté a v niečom úspešné. Nemusí byť každý premianotm v matematike – niekto môže byť ocenený za starostlivosť o kvety, alebo za ochotu pomáhať iným. Namiesto výkonových ocenení by sme sa mali viac zamerať na ocenenia schopností, vlastností, ľudského sebarozvoja. Namiesto individuálnych úloh by sme mali klásť dôraz na tímovú spoluprácu. Namiesto tlačenia k dokonalému výkonu začnime viesť deti k tomu, že každý z nás občas zlyháva a zažíva neúspech. Namiesto superdokonalosti by učitelia mali žiakom ukázať, že aj oni sú len ľudké bytosti, s chybami a omylmi – že aj oni mali niekedy v živote päťky v škole, že aj oni kedysi zažili posmievanie od spolužiakov – a ako to zvládli. Mali by sme čo najviac hovoriť o pocitoch, zamerať sa na atmosféru a klímu triedy a školy. Škola sa pre deti musí stať bezpečnou a úctyhodnou inštitúciou. vyrobila som svojho času program REŠN pre triednych učiteľov (skratka znamená Riziká extrémneho školského násilia) s názvom Hrdosť na školu a úcta ku škole. Presne toto vidím ako cestu, že škola sa stane pre svojich aktérov inštitúciou hodnou úcty a že tam budú PATRIŤ, budú na ňu hrdí. Nie je to práca na týždeň, ibaže žiadne lacné riešenia v štýle „rámy a policajti“ podľa mňa problém nevyriešia.
Nielen v školách, ale v spoločnosti vôbec by sa mali dostať do popredia ľudské vlastnosti ako pokora, vďačnosť, skromnosť, láskavosť. To by bolo “ skryté požehnanie“ takýchto tragédií, že by nás nasmerovali ako spoločnosť na správnu cestu človečenstva a ľudskosti.
Nie viac ochranných systémov a zbraní na ochranu, ale viac súcitu, porozumenia a láskavosti potrebujeme mať.
Elena.
Celá debata | RSS tejto debaty