Poviem vám, ostala som radšej ticho minulý týždeň, keď sa nejaká priblblá žena prevážala Revúcou na streche auta.
Zmedializovala sa celoslovensky, žiaľ, na spôsob Hérostrata.
Ale zrejme na iný, rozumnejší spôsob zviditeľnenia sa, nemá mentálnu kapacitu – kývla som rukou.
Nie je to správne, byť zhovievavý v takýchto prípadoch, lebo naozaj sa mohlo stať kadečo – a je veľké šťastie, že sa tento jej exces zaobišiel bez tragédie.
No ale potom som sa dnes dozvedela, že žien s chabým intelektom je v Revúcej zjavne viacej.
Zauvažovala som, či ich to z lietadla zhadzujú tam, či to je nejaký export z Číny?!!!
Táto pre zmenu – ešte koncom apríla prišla do útulku po kocúrika, vzala ho na adopciu a potom ho spokojne vypustila von.
Podstatou príbehu je, že kocúrika zachránili zanedbaného medzi bytovkami –
https://www.facebook.com/story.php?story_fbid=482451390803871&id=100071170423900&mibextid=WC7FNe&rdid=wpGnupot5FSgTsds
Ja neviem ako začať písať tento príspevok. Uvedomila som si čo je najťažšie na tomto poslaní. Vybrať správnu rodinu! My máme pár správ, možno telefonát, jeden dotazník a svoj pocit na to aby sme vedeli či rodina pre mačičku ( ktorú vo väčšine prípadov niekoľko mesiacov pipleme, lietame po vererinách, niekoľkokrát denne dávame lieky, čistíme rany a liečime duše) je vhodná a pripravená na 15 rokov spoločného života. No vo väčšine prípadov sme našli úžasné rodiny – máme niečo cez 200 vydarených adopcií.
No pri tomto mackovi mi to nevyšlo. A cítim hnev, že som nedala na svoj pocit lebo keď vkročila táto rodina, necítila som radosť, mala som zvláštnypocit. No nedala som na svoj pocit.
No k tomu sa dostanem neskôr.
Ono príbeh začal už pár dní po tom ako sme vysileného kocúrika našli – nevedeli sme či prežije. No už vtedy som bola obvinená z “krádeže” vraj ako ho môžem zobrať. No zobrala lebo, už len ležal na sídlisku madzi činžiakmi. Vraj je o neho postarané. Že ho mám vrátiť na ulicu kde patrí lebo u mňa mu bude zle a nezvykne si. Že to nesmiem len tak zobrať polo mŕtve zviera vraj nie som normálna! Popravde nebolo to prvýkrát a ignorovala som to lebo jediné čo ma zaujíma je to, aby kocúr prežil. A tak aj bolo, zabojoval.
O pár dní sa mi ozvala mladá mamička z Revúcej vraj by mala záujem. Úprimne som sa potešila a vlastne mi ani nedošlo, že som ho poriadne zatiaľ ani neinzerovala a už má potencionálnu rodinu. Pani si so mnou písala niekoľko týždňov kým sa kocúrik dostal do stavu vhodného adopcie. Pani prišla aj s deťmi, kocúra zobrali, podpísali adopčnú zmluvu a odišli. Mne ostal na hrudi divný pocit. To sa stalo 26.4.2024
2.5.2024 o 6 dní na to sa mi Rúfus vrátil, našiel ma. Sedel pod kríkom a čakal nevedel prečo je znova na ulici. Ostala som v obrovskom šoku. Snažila som sa sama pred sebou ospravedlniť rodinu a hovorím si „určite sa ozvú, určite sa stala nehoda, nejako im ušiel“. No prešiel jeden, druhý, tretí deň a rodina sa stále neozvala. Vtedy som začala rozmýšľať ako to bolo. A prišla som na to ! – bola to dohodnutá adopcia nikdy nemali o Rúfusa skutočný záujem a brali ho odo mňa s vedomím že ho pustia na ulicu! Boli dohodnutí so ženou, ktorá ma obviňovala z krádeže.
Dnes je to
20 DNÍ
čo je Rúfus znova pri mne. 9.5.2024 som písala pôvodnej rodine ako sa Rúfus má, stále som naivne dúfala v to, že povedia pravdu no dostala som odpoveď – Dobrý večer „ma sa dobre , spokojny je hraju sa s murkou spolu…momentalne mam brigadu kus na privyrobenie takze kúsok som zaneprázdnené ja ale vsetko je ok je mily pradie..ked mi skonci brigada pojdeme s nim..mám to na plane urcite..casto aj spinka a hra sa..kym brigadujem je s mamou ktora sa s nim rada hra.. ja sa vam potom ozvem keď pôjdeme s ním ..papa aj tie granulky od vás chutia mu….
Pekný večer“
Na sekundu mi zastal rozum snáď sú Rúfusovia dvaja?
Aj priložila k správe Rúfusove fotky. A ja som sa len pousmiala pretože Rúfus mi spal na kokenách. Jemne som ho pohladkala a sľúbila mu, že sa na ulicu už nikdy nedostane.
Verím že si Pani príspevok prečíta. Možno sa zamyslí a pevne verím, že mňa alebo moje občianske združenie už kontaktovať nikdy nebude !!! Pretože si myslím že ja si niečo takéto naozaj nezaslúžim. Ženy 20 dní nevedeli kde je kocúr bolo im to jedno jediné čo bolo dôležité bolo to aby kocúr nebol pri mne. Nedáva mi to zmysel.
Takže pani, ktorá si kocúrika prišla adoptovať, je viacnásobná klamárka – ako ukazuje tento príbeh.
Všimnite si, že pani ku klamstvu zjavne nemá ďaleko. Je bežnou súčasťou jej života?
Vedome klamala pri adopcii kocúrika, lebo vedela, že ho vypustí.
Vedome klamala aj v situácii, kedy sa jej pani z OZ pýtala, ako sa kocúrikovi darí – keď ho našla vyhodeného.
Navyše – a to ma fakt desí, na adopciu kocúrika si doviedla so sebou aj svoje malé deti.
Čo je to za matku, ak svojim deťom dáva takýto príklad? Veru, keby jej meno pani z OZ zverejnila, ja osobne by som ju za takúto výchovu sociálke nahlásila.
To je skutočne matka roka toto.
Naozaj som presvedčená, že na to, aby niekto mal deti, by nemalo stačiť iba roztiahnuť nohy, ale mal by sa robiť rodičovský preukaz – či je človek spôsobilý deti aj zodpovedne vychovávať.
Ja rozumiem tomu, že pre tú pani je prirodzené klamať, lebo pravdu a čestnosť ako hodnotu zjavne nemá výchovou vštepenú.
Je mi moc ľúto jej detí – čo z nich asi takto vychová?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty