Stromy v nežne bielych a ružovkastých odtieňoch. Tiahnu sa úbočiami, krajine dodávajú rozprávkovú nežnosť. Cesta autobusom z Revúcej smerom na Muráň tak prináša možnosť snívania.
A preto cestou do práce či z práce moje myšlienky lietajú vysoko, ďaleko…
Krajina Zázračno…
Prezradím vám, neviete si ani predstaviť, ako rada by som šla teraz tými úbočiami plnými zakvitnutých stromov, ako neskutočne to láka moju dušu. Ach, áno, tak si predstavujem nezabudnuteľné chvíle. Vždy znovu a znovu si kladiem otázku, aké poznanie by mi také putovanie prinieslo. Pravdaže, predstava takej cesty sa mi vracia už hodne dlho. Moc a moc po tom túžim. Raz príde, viem.
Je to i symbolika života – chceli by sme ísť takou krajinou, rozprávkovo krásnou. Ibaže stromy čochvíľa odkvitnú, kolobeh život stromov sa posúva ďalej a tvoria spolu jeden neoddeliteľný celok.
A tak je to i s našim životom – prichádzajú chvíle rozprávkovej krásy, no kolobeh života ide aj všednými dňami. Chvíľami šťastia, aj problémami, s ktorými sa musíme popasovať.
Milujem stromy znežnené bielymi kvetmi…
V mojej knihe Filozofická (to je taká moja tajná kniha, vlastne naša – básne sú moje a fotografie dodali moje dievčatá, dali sme ju dokopy dajakých päť rokov dozadu) som o nich dala túto báseň
Stromy opäť nežne obeleli.
Nesneží,
to len v kvetoch voňavých
náruč plodov nám pripravili,
a k letu ponesú ju,
chytiac druhý dych.
A hej, prekrásna fotografia tam bola, ale autorka Kika ju nechce uverejniť…
Záverom…
Aj keď máme oči plné snov a čarokrásna, vidíme a prijímame kolobeh života v jeho celistvosti.
P.S.: Ach, hej, toto je blog, ktorý som písala včera ráno a čakal na svoj čas.
Až dnes som pochopila, prečo som ho písala.
Celá debata | RSS tejto debaty