otvorene

Položme si otázku, čo znamená spravodlivý trest v mojom prípade?

Istý, mne zatiaľ oficiálne neznámy, páchateľ zavinil smrť môjho syna. Niekto mi zabil dieťa tým, že mu neposkytol potrebnú zdravotnú starostlivosť. Moje dieťa bolestne zomieralo. Nášho syna sme s dôverou zverili slovenskému zdravotníctvu a behom pár hodín zomrelo. Myslím si, že nám ho tam niekto svojou neschopnosťou a nezodpovednosťou zabil.

Synovi sme v istom zmysle obetovali celý život. Maroško bol postihnutý – mal detskú mozgovú obrnu, shunt a bol autista. Uskromňovali sme sa hodne po celých 15 rokov, pretože manžel syna opatroval a tí, ktorí opatrujú nejakého svojho blízkeho v tomto štáte veľmi dobre vedia o čom hovorím. Tento štát sa k rodinám s postihnutým či inak vážne chorým dieťaťom (či iným členom rodiny, ktorého je potrebné opatrovať) správa úbožiacky.

No boli sme šťastní, že je syn s nami. Že prežil. Máme ešte tri dcéry – jednu VŠ a dve gymnazistky a ja som sa tešila, že aj keď raz naše dcéry odídu z domu a budú mať svoj vlastný život, svoje rodiny, Maroško zostane stále tu, pri nás.

Navyše má tento skutok mnoho ďalších veľmi negatívnych dopadov na celú našu rodinu – od psychických, cez finančné, až po stratu nádeje a radosti z budúcnosti.

Manžel, ktorý opatroval nášho syna, zostal bez práce a po takmer 15 rokoch zodpovednej starostlivosti o dieťa s postihnutím mu tento štát v takejto situácii nedal ani cent podpory, musíme vystačiť z môjho platu (pritom len za dennú cestu mne do práce a dcéram do školy dáme mesačne vyše 130 eur). Lenže chýbajúce financie nie sú to hlavné.

Maroško tu zúfalo chýba. Syn ako autista bol vždy hlučný, hral si na dvoch či troch klavírikoch, stále šiel televízor. Stále čosi potreboval, nepretržite sme sa mu niekto venovali, boli sme stále pri ňom, niečo sme mu podávali. V tomto byte je zrazu ticho a pusto.

Bolí to tak, že nevládzem dýchať. A predsa musím ísť každý deň do práce, nemôžem si ako živiteľka rodiny dovoliť zostať na PN v tejto zúfalej situácii. A pritom každý deň polovicu z vyrobenej sumy musím dať na „solidárny systém“. Už pár rokov som sa snažila poukazovať kompetentným orgánom na to, že peniaze v zdravotníctve a v tejto spoločnosti celkovo nie sú spravodlivo

a primerane rozdeľované. Ale tejto téme podrobne a porovnávaniu toho, čo, komu, ako a prečo tento štát dáva – sa budem podrobne venovať neskôr v sérii mojich blogov Spravodlivosť, s. r.o.

A na spravodlivosť v tomto štáte by sme mali čakať mesiace, možno roky, s bolesťou, v utrpení, v biede. Lenže bez peňazí sa v tomto štáte ťažko domôžete spravodlivosti. S bezmocnosťou obetí tento štát jednoducho ráta.

Vážne si myslíte, že mi po tom všetkom páchateľ môže povedať –

„prepáčte, Vaše dieťa som zabil/-a nedopatrením, veď to nebol úmysel“?

„Chybička se vloudila“?

Nie, mne by to nepostačovalo, ja chcem spravodlivý trest.

(Prosím, ušetrite ma kecov o anjelikoch v nebi, odpúšťaní a jeho cene, o Božej spravodlivosti či pomaly, no spoľahlivo melúcich Božích mlynoch, nechajte si ich na príležitosť, ak lekári zamordujú Vaše dieťa).

Lenže – čo to znamená spravodlivý trest?

Jednoducho si predstavte, že po rokoch (!!!) čakania na spravodlivosť by som sa dočkala rozsudku, že nejaký/-á X. Y. za neúmyselné zabitie môjho syna, resp. za neúmyselné ublíženie na zdraví s následkom smrti u môjho dieťaťa, dostáva podmienku na tri roky. A keby hneď aj dotyčnému vinníkovi naparili za usmrtenie tie tri roky basy natvrdo, tak čo by to znamenalo? Po roku ho pustia na podmienku.

Nie, mne by to nepostačovalo, ja chcem spravodlivý trest.

Žiadam nulovú toleranciu spoločnosti voči pochybeniam lekárov s následkom smrti pacienta.

Predná Hora, 8.5.2014