Neznáma žena skočila cez víkend do priepasti Macocha. České médiá priniesli strohú správu o tom s tým, že šlo o matku, ktorej jediné dieťa prišlo o život rukou vraha na pražskej fakulte v decembri minulého roka
Vraj chcela pomenovať zlyhanie polície. Neviem, udalosť zaskočila i otriasla všetkých, podľa mňa je ľudsky pochopiteľné v takej situácii i zo strany policajtov urobiť chybu. Navyše predvianočný čas zvolil ten lump – o to viac to ľudí postihlo. Podľa mňa dlhodobo a závažne tam zlyhávala rodina – bábinka dala chlapčekovi peniažky na zbrane, ocko bezpečnostný expert ani len netušil, že pán syn má rizikové správanie. Pani maminka nemala ani potuchy čím žije jej syn. Je výpovedné, že namiesto aspoň pár slov účasti a súcitu s obeťami sa po jeho čine len oháňala svojimi právami i s právnikom dokonca. Pán vrah vraj na letisku pracoval, no krása – keby tam bol zaútočil…
Zasahovať podľa mňa treba nie vtedy, keď páchateľ už pobieha ulicou a strieľa. Oveľa skôr je potrebné zachytávať riziko – pri podozrivých nákupoch zbraní, pri týraní zvierat, vyhrážaní sa útokom.
Súcitím s Eliškinou mamou – rozumiem jej bolesti.
Nie, nezlyhala ona, zlyhala spoločnosť.
Zlyháva opäť a opäť.
Hanbím sa za spoločnosť, ktorá sa stará viac o práva páchateľov, ako o práva ich obetí – napísala som pod článok v linku k diskusii
Byť vrahom je fajn, i páchateľom celkovo. To máte zachované všetky ľudské práva, starostlivo vám ich dodržiavajú a obskakujú vás. Zaistia vám právnu pomoc zadarmo. V base máte garantovanú teplotu, i štúdium podľa záujmov. Tiež zdravotnú starostlivosť, na ktorú neprispievajú kriminálnici ani centom a podľa štatistík ju využívajú častejšie ako bežní ľudia. Máte sa oveľa lepšie ako vaše obete.
Príkladom, z môjho pohľadu veľmi varovným, nám môže byť Breivik. Nech si svoje nové meno strčí niekam, pre mňa je a zostane Breivikom mnohonásobným vrahom. Má zaistené vďaka „súdnej spravodlivosti“ ešte i každodenné povinné zabávanie rozhovorom zo strany strážiaceho personálu, aby sa chudáčik náhodou nenudil.
Kto sa ale stará o jeho obete? O ľudí s trvalými následkami v dôsledku zranení – sú šťastní, že prežili? No a čo tí, ktorým deti zomreli Breivikovou rukou – koľkí z nich sa potom sami zabili, koľkí zomreli predčasne kvôli utrápeniu sa, koľkí žijú s bolesťou v srdci?
O mnohonásobnom vrahovi u nás dokonca natočili film, a ešte pol milióna dotáciu naň vytiahli z našich daní. Uvažoval niekto z tých realizátorov filmu, čo to asi robí s pozostalými po jeho obetiach? Mali by stíhať toho, kto im dal tú dotáciu. Prečo radšej nenatočili film o osudoch pozostalých, o deťoch, rodičoch, partneroch jeho obetí? Dokonca ho zvažujú prepustiť na slobodu – načo sa to potom volá doživotný trest?
O páchateľov náležite máme postarané.
Kto sa ale stará o tých, ktorí nesú následky ich činov?
Obete sú v tejto spoločnosti nevidené…
Elena
Sledovala som jej snaženie, aby bol zásah... ...
Celá debata | RSS tejto debaty