otvorene

Dážď ťukal na okenné sklá i rímsu.

Už aspoň dve hodiny tu prší, napísala som dcére o pol tretej nadránom. Už nejdem spať, aby som nezaspala,  o pol piatej sa mi treba chystať na cestu.

Jej už bolo lepšie, trochu si pospať šla.

Uvažovala som o tom ako dnešná doba rozhodila viacgeneračné rodiny po svete a je ťažké v situácii choroby rýchlo a efektívne zasiahnuť, pomôcť. Otcovia dnes odchádzajú za prácou do sveta, mama sa potom musí postarať o deti, i keď ju zdolá choroba. Spomínala som na časy, kedy som sa chorá plížila i do práce, lebo z toho, čo by som dostala za PN-ku, by sme nevyžili.

Facebook už nahadzuje témy nielen na základe rozhovorov, ale asi i myšlienok. Zahrnul ma smutnými príbehmi odkiaľsi z Oravy – a skutočne pomoc by potrebovali ľudia, ktorí sa do tých situácií dostali. Zomrela mama 4 deťom, z nich 1 je zdravotne postihnuté dievčatko a tak zrejme tá najstaršia sestra bude musieť nechať vysokú školu, aby pomohla otcovi starať sa o mladších súrodencov. V ďalšej rodine zomrela mladá mama a zostali po nej maličké deti. Čítala som si tie príbehy a cítila som smútok nad tým všetkým. Je to kruté, keď deti prichádzajú o mamu…

Najradšej by si ma praštila po hlave, ozval sa ticho Zámer sveta. Určite by si mi promptne dodala zoznam tých, ktorými by som mohol nahradiť tie mamy a aj kopu ďalších dobrých ľudí, ktorí zomierajú.

Kývla som unavene plecom. Zoznam pačmág by som mu dodať zvládla bez mihnutia oka, čože o to. No mala som čo robiť, aby som nezaspala v tom nadráne, nechcelo sa mi polemizovať o dobre a zle, či o spravodlivosti jeho krokov.

Po všetkých tých smutných príbehoch som navyše cítila vďačnosť, že tá hnusná viróza moje dieťa nezdolala, zdolá ona ju.

Začítala som sa konečne do knihy Sila rodu a došla som ku epigenetickému poznatku o tom, že v sebe nesieme traumu 19 generácií. I tých 7 generácií, o ktorých hovoria šamani, je podľa mňa viac ako dosť bolesti a traumy, ktorá sa nakopí počas nich. Tých 19 generácií nesie obrovskú kopu utrpenia, ktorá by mohla byť ukrytá kdesi v nás.

Čas pokročil a tak som namrzene vyliezla pod sprchu. Vietor za oknom hučal a keď som vyšla na balkón, letné sandálky nachystané na cestu som zamenila za hrubé ponožky a celé topánky. Outfit som zjavne nedotiahla, lebo ružové tričko a pončo prefúkol divoký vietor hneď prvým dýchnutím. Je to nová slovenská tradícia, táto púť k lekárom do rôzne vzdialených končín Slovenska.

Buď osudu vďačná, Elena, povedala som si s humorom, sama od seba by si dnes do Tatier len tak nevyrazila. Veru nevyrazila, to by som musela byť šialená, prisvedčila som si s pončom poletujúcim až nad hlavu v prudkom vetre.

Ten veru neustal ani keď som sa z Tatier vrátila – tak som v podvečere posielala deťom videjká so stromami lomcovanými vetrom pod našim balkónom i s divokým hlasom vetra. Hej, búrlivák, robíš si riadnu žúrku dnes, ozvala som sa mu prívetivo, no hádam už tej párty bolo dosť. Zatiaľ to nevyzerá, že by chcel končiť.

Čo s tou Severkou – prihovoril sa mi Zámer sveta opäť.

Príbeh obrázkov som mu natiahla  – fotky sú samozrejme moje, robené s AI.

Je to tak, keď ideme za svojou Severkou – 

niekedy kráčame cestou presvetlenou slnečnými lúčmi 

inokedy sa na našej ceste objavia tiene

je plná skál

občas sa brodíme snehom

občas kráčame k horizontu

občas len ticho stojíme v temnote noci  a kladieme si otázku, kde je tá naša Severka

občas máme pocit, že sme jej už na dosah

niekedy nám pripadá stratená kdesi v neznáme

niekedy by sme sa k nej chceli dostať pohodlne 

no v skutočnosti sa k nej priblížime, iba keď dáme krídla svojim snom…

Elena