otvorene

No hej, trochu som sa inšpirovala jedným dnešným blogom. Priznám sa, upútalo ma meno blogera – mimo (prezradím vám že prečo pretože presne takto sme sa volali (mimo a mima) s manželom kedysi my). Vlastne tomu jeho blogu rozumiem –  v situácii keď sa cítime zranení sme naozaj plní hnevu. Ja som bola neskutočne nahnevaná po synovej smrti, ako nikdy v živote – a to som už prežila kadečo, ale po smrti môjho syna boli všetky tie veci úplne malicherné a nepodstatné. Podstatou zranenosti je strata dôvery.

Ach, áno, preto dnes o dôvere.

Dôvera…

Dôvera je v živote pre každého z nás mimoriadne dôležitá vec. Sprevádza nás celoživotne ako veľká téma dvoch oblastí – komu môžeme dôverovať a nakoľko sme my sami dôveryhodní. Kedysi som v mojom blogu písala o dôvere a Oshovi, ale dnes sa pozriem na problém skôr prakticky.

Áno, takže dnes o dôvere. No a dobre, prezradím vám potom i to, prečo dnes uvažujem práve o tejto téme.

Základná dôvera k svetu…

Prejavuje sa v našom správaní, a na základe nej pokladáme svet za lákavé a láskavé, alebo hrozivé a neisté miesto. Má svoje hlboké korene v ranom detstve, psychológovia túto bazálnu dôveru prepájajú hlavne s pevnosťou vzťahovej väzby, s matkou a našim vzťahom s ňou.

V priebehu života sa učíme rozumieť svetu, prijímať ho srdcom. Prijímanie sveta sa hlboko prepája i s našou rastúcou zrelosťou, lebo prostredníctvom nej si uvedomujeme, že sme súčasťou sveta. Potom prichádzame k poznaniu, že svet je úžasné miesto, aj napriek všetkému ťažkému, čo nás v živote postretlo. Podľa mňa veľký krok vpred  je, ak vnímame nielen svoje problémy, ale aj bolesť a trápenie iných, nie odsudzujúco či škodoradostne, ale súcitíme s nimi hlboko.

Veľa sa filozofuje o pozitívnom základnom nastavení, či osobnostnom ladení. Ja sa ho aj úprimne držím, naozaj zachytávam úžasné okamihy každodenne a spontánne, radostním sa. A myslím si, že práve ak si dokážeme všímať každodenne „zázračné maličkosti“ a neprestaneme sa im vytešovať, tak nám svet nezovšednie a nezošedne. Podobne je to  dôverou i v partnerstve.

Dôvera vo vzťahoch…

Niekedy dôveru prirovnávame k papieru. Ak sa dôvera niečím  naruší a snažíme sa niekomu veriť opäť, hovorí sa, že je ako papier, ktorý bol pokrčený – aj keď ho vystrieme, už nie je rovný, vidieť na ňom stopy. No podľa mňa je dôvera ako papier, z ktorého zraňujúcim správaním utrhávame, preto pri snahe dôveru obnoviť už nikdy nie je úplná.

Závažné porušenie dôvery nie je len o klamstve. Je o tom, že vám ten druhý nejakým spôsobom vedome ublíži. Dnes rozumiem, že také veci v správaní druhého nemožno podceňovať, ani pre ne hľadať ospravedlnenia. Lebo to je i o hranici vzájomnej úcty – jej narušenie je neobnoviteľné, preto hovorím o tom trhaní papiera, a nie o jeho krčení a narovnávaní. Človek môže skúšať lepiť vzťah nanovo, ale tá základná úcta tam už nie je a v skutočnosti už len stráca čas, ktorý mohol žiť zmysluplnejšie. Ak sa dôvera vo vzťahu stratí,  potom taký vzťah už nikdy nebude Ozajstný. Nebude dokonca ani spolupracujúci, len bojujúci. Obvykle sa tak správajú manipulátori – vzťah s nimi je na princípe „med a jed“, nedokážu byť bez vás, ale ani s vami. Dnes si uvedomujem, že láska sama osebe nestačí na Ozajstný vzťah, pretože taký vzťah treba budovať deň za dňom každodenne, zodpovedne. Nedávno som čítala kdesi na internete zaujímavý článok k téme, s ktorým vnútorne súhlasím (ale naozaj si teraz nespomínam, že v čom to bolo) o partnerstve – že zmysluplné vzťahy sú postavené na partnerstve ako hlbokom vnútornom záväzku, dobrovoľnom vlastnom rozhodnutí niečo spoločne budovať, obvykle niečo zmysluplné a presahujúce jednotlivcov,  a preto sa rozhodnú nenarušovať svojim správaním žiadne spoločné hranice. V ozajstnom partnerskom vzťahu má tak človek slobodu, nepotrebuje žiadnu kontrolu, lebo má sebakontrolu.  Nájsť človeka, ktorý je schopný vytvoriť taký hlboký vzťah, však nie je jednoduché, pretože nie každý je Ozajstný. Ľudia sa boja citovej blízkosti, skrývajú sa za masky, nie sú dostatočne zrelí. Raz, keď sme veľkí, uvedomíme si, že chceme len Ozajstný vzťah – nie hocijaký vzťah – pretože sú vzťahy, v ktorých je nám horšie ako bez nich.

Každopádne je lepšie zistiť problémy vo vzťahu kdesi na začiatku, pretože človek môže odkráčať len s bolesťou – a nie až v situácii, kedy má s partnerom deti ako celoživotný záväzok, a problematický vzťah zasahuje hlboko aj do ich života. Partnerka či partner nimi môže manipulovať, vydierať, mnohí by o tom vedeli rozprávať…

Dôvera k sebe…

Pravdaže, práve sebe by sme mali dôverovať naplno. Od toho sa odvíja aj naša schopnosť dôverovať iným.

Verím si, že sa snažím byť k sebe úprimná, robiť veci zmysluplne a pracovať na svojej životnej pokore. Áno, toto všetko si úprimne verím.

Skúste si zodpovedať na otázku – v čom sami sebe dôverujete? V situácii, že chcete pre seba úprimne to najlepšie, tak sami sebe neprajete nič zlé, vonkoncom už nie problémový vzťah a partnera, na ktorého sa nebudete môcť stopercentne spoľahnúť.

No a to je odpoveď i ku v úvode spomenutému blogu  – bolesť časom prejde, ťažkosti v problémovom vzťahu by vás sprevádzali celoživotne. Je potrebné hnev zanechať, pretože tá situácia vám len včas otvorila oči, bolestne, no liečivo. Môže vás viesť ku vašej úzdrave, ak nebudete nenávistný a zatrpknutý, pretože hnev so sebou povlečiete vy a nie bývalá partnerka, tak koho asi bude ťažiť ako bremeno?

Polcesta…

Banská Bystrica (dnes je to zasa výnimočne Polcesta pred rannou cestou do Bratislavy) prekvapila výhľadom na ubytovni – stmieva sa, pred chvíľou som pozorovala ako je Polcesta osvetielkovaná, až kdesi do kopcov na niektorých miestach sa svetlá tiahnu.

No hej, snažím sa teraz spozitívniť. Dokonca som vyhodila aj leták Dráčika, uff (šla som poobede do Panta Rei pozrieť nejakú dobrú knihu, no po Dráčiku som radšej z Európy odišla i bez knihy. Vravela som si – neber ten leták, dievča – ale dovliekla som ho na ubytovňu). Kým žil môj syn, miloval letáky z Dráčika, doniesla som mu ich vždy 5-7, lebo leták nosil v ruke, kým sa rozpadol, potom sme si vzali nový. Po jeho smrti som mu nosila dráčikovské letáky ďalej, ukladala som ich ku klavírikom, ktoré som nedávno spálila, aj jeho popol som rozsypala, takže…).

Ale hej, dôverujem si, že viem spraviť rozumné kroky, keď je to potrebné.

Záverom…

Fúha, som napätá pred zajtrajšou konšteláciou, je to pre mňa hodne dôležité. Ach, Bože, pošli mi niečo zázračné, povzbudivé na podporu…

Elena     Polcesta, 7.7.2017