Niekedy je nádej to jediné, čo máme.
Môžeme nad jej krehkosťou mávnuť rukou, alebo sa jej môžeme pevne držať.
Je to na každom z nás.
Iba dvojročný Vilko bojuje s vážnou chorobou a jeho rodičia sa od lekárky dozvedeli, že je škoda, že to zistili tak skoro
má Duchennovu svalovú dystrofiu, od lekárky si vypočuli, že je škoda, že sa to dozvedajú takto skoro, lebo sa budú dlhšie trápiť.
Oni sa rozhodli nádej držať pevne v rukách.
Teraz sa zúfalo snažia získať peniaze na drahú liečbu.
Žijú v Košiciach, no vďaka internetu sa pospájali s vedeckými kapacitami v rôznych krajinách. Liečba síce ešte neexistuje, no akýsi americký vedec sa ju snaží vyvinúť. Ak by sa mu to skutočne podarilo, bolo by to úžasné nielen pre Vilka, no i pre mnohých ďalších ľudí s touto chorobou vo svete. Potrebné 4 milióny eur rodina samozrejme nemá, a tak robia všetko pre to, aby nejako tie peniaze získali. Je to hra nielen o peniaze, ale aj o čas, lebo chlapcov stav sa bude v čase zhoršovať.
Vilkov otec na podporu zbierky, ktorú robia cez donio.sk, dokonca vyrazil na putovanie pešo Slovenskom – z ich rodných Košíc do Bratislavy – pod heslom Zachráňme spolu Vilyho.
Sociálnymi sieťami sa rozbehla vlna solidarity a ľudia ten príbeh zdieľajú a prispievajú do tej zbierky na donio.sk.
Predstavte si ale, i takí sa našli medzi slovenským národom, ktorí začali v diskusiách vypisovať, že tatík sa ide prechádzať a mama sa musí sama neustále starať o chorého syna.
No čo už na toto slušne povedať?
Zostáva nám len veriť, že malý Vilko dostane pomoc včas.
Niekedy je nádej to jediné, čo máme.

Celá debata | RSS tejto debaty