Život si nachádza cesty, ako nás spomaliť.
Že to hovoríš práve ty, rozosmial sa Zámer sveta. To je fakt, vždy mám na výber aspoň tri veci, ktoré v tej chvíli mám či môžem robiť. Akosi prináhlivo žijem.
Donútil si ma vybrať si, povedala som pokojne.
Ale volila si ty sama, dodal.
Hej, všetky práce stáli v rade, prioritu som mala jasnú. Sedela som na balkóne so Stevom viac ako dve hodiny. Takmer nehybne, pozorujúc oblaky, sem-tam zabzučala včela prelietajúca okolo, z diaľky od rekreačných zariadení doliehali občas hlasy, slnko postupne sťahovalo lúče z protiľahlých strání. Povieval svieži vánok, Steve pokojne spal, načúvajúc hlasu môjho srdca.
Auto sa predpoludním hnalo zákrutami od Popradu. Po tvári mi tiekli slzy, ani neviem ako sme sa ocitli na Prednej Hore.
Mamička, vystupujete, vytrhlo ma dieťa z úvah. Nevyká mi, vystupovala som ja a Steve. Moje najmilšie mačiatko ťažko ferálnej mačky Lily, ktorá u mňa dočasne stážuje do odrastenia jej mačiatok. Lebo poznáte to, všetky vám prirastú k srdcu, no to jedno z nich niekedy viac. Naťahoval ku mne cez prenosku labku. Ochorel a ideme bojovať o jeho život.
Cestou po schodoch ma ožiaril plamienok humoru – my si tú kliniku môžeme dať už ako prechodný pobyt. Hej, hej,my to nevzdávame. Ak niekoho pustím do môjho srdca, bojujem za neho zo všetkých síl.
Láska, viera a nádej sú svetlá na ceste životom, nechajme ich osvetľovať naše kroky. A práve o nich som uvažovala pri balkónovom sedení so Stevom. Starostlivosť a pohoda sú liečivé, a tak popri všetkých liekoch mu dávkujem i náš balkónový čas.
Polykríza sveta sa dotýka i našich životov. Možno do nich preniká viac ako si teraz dokážeme predstaviť. Hej, vraciam sa týmto i k téme, ktorej som sa v tejto jedenástke blogov venovala už dvakrát.
Je to kríza nielen materiálna, ale i duchovná. Hodnotová kríza spoločnosti i jedinca.
Možno by niekto namietol, že materiálna a duchovná kríza sú vždy nejako prepojené. Možné to je – pri materiálnom blahobyte občas zabúdame hľadať duchovnú cestu. A niekedy práve materiálne skromní sú duchovne v pohode najviac. Spomeniem si na to občas, keď vidím hnať sa cestami nadpovolenou rýchlosťou podaktorých zamračene a popri tej ceste pritom vykračovať radostne sa usmievajäúcich Rómov, vlečúcich igelitky s úlovkami zo smetiakov z mesta. Kto je šťastnejší?
Občas je to i tak, že práve strata materiálnych istôt nás dovedie ku duchovnému putovaniu.
O tom hovorí i článok v linku Misionár Balek pre HS: Dobrovoľné vzdanie sa komfortu dáva utrpeniu zmysel a otvára priestor na to, aby Boh mohol konať
Kňaz, otec Robert Balek, pôsobí väčšinu roka ako misionár na ruskom ostrove Sachalin, kde ako jeden z mála katolíckych kňazov slúži tamojšej komunite veriacich. Každý rok sa ale na jeden mesiac vracia domov na Slovensko. Tento rok bola jeho cesta za blízkymi špeciálna, pretože oslávil okrúhle životné jubileum, 50 rokov. Aj preto sa dovolenku rozhodol stráviť inak, ako zvyčajne. Spolu so svojou mamou počas nej absolvoval pešiu púť do Santiaga de Compostelo.
Článok obsahuje veľa zaujímavých myšlienok.
Otec Robert hovorí, že takáto dlhá, pešia púť, postupne z človeka odlupuje všetko, čím nie je – tituly, funkcie, obrazy, ktoré si o sebe za celý život vybudoval. Na ceste púte si nikto. Odpadá meno, postavenie, aj reputácia. Zostáva len to, čo tam bolo vždy. „Sám seba stratiť nikdy nemôžeš. Keď sa bojíš, čo stratíš v živote, tak to nie si ty.” To, čo sa bojíme stratiť, je práve to, čím nie sme.
Isteže, i mňa láka putovanie lesom už dlho. Momentálne však mám problém odísť z domu na dva dni – a keď som musela respať u dcéry kvôli ceste s jej Mickou neskoro večer i skoro ráno, moje mačky dostali rezervný rad misiek s vodou, jedlom a cementy. No i tak som im chýbala. Tak putovanie zostáva pre mňa takým zatiaľ nenaplneným snom, no verím, že raz sa na cestu lesom dostanem.
Otec Robert vyvodzuje praktický záver v tom článku, ktorý pokladám za pravdivý a dôležitý – priestory, v ktorých žijeme, treba duchovne čistiť.
„Vy nielen fyzicky čistíte, aby ste tam nemali špinu a choroby, ale takisto treba čistiť priestory aj duchovne, aby tam nevznikali choroby duše.” Sestry Matky Terezy čistia svoje domy pre bezdomovcov posvätenou vodou každý deň: „Keď to nebudú robiť, tá zlobnosť má väčšiu silu.” Znakom zamoreného priestoru je podľa otca Roberta aj narastajúca drobná konfliktnosť, keď sa ľudia čoraz viac hádajú pre maličkosti, a častokrát ani nevedia prečo. „Čím ďalej, tým viac sa začnete hádať kvôli prkotinám a hlúpostiam, a tá zlá atmosféra sa zväčšuje.”
Šamanská šalvia má očistný charakter, rovnako ako modlitba a už spomenutá posvätená voda. No zbytočne si budeme dom vykrápať denne, ak budeme konať zlo.
Krásnu knihu teraz o tej téme čítam, o šamanskej ceste leoparda a šírení dobra v rámci nej, napíšem vám o nej nabudúce viac.
Ach, áno, prosím, zaželajte teraz Stevovi uzdravenie spolu so mnou…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty