Stáva sa vám niekedy, že uvažujete, či naozaj je niečo skutočnosť, pretože to pôsobí zvláštne, až neskutočne? Mne sa to občas stáva, veď viete.
A pravdaže – prekrásnu knihu som včera čítala. Sľúbila som ráno, že o nej napíšem – a aj to teraz spravím.
Môj blog bude o tej knihe, aj o veciach, ktoré sú naozaj zvláštne, také zvláštne, že sú až neuveriteľné.
Nesnívam?
Rozhranie sna a skutočnosti – niekedy sa nám to stáva. Stanú sa také zvláštne veci, že si v duchu hovoríme „toto predsa nemôže byť naozaj“… Ako mne včera.
Koincidencie, nenáhodné náhody – ak ich citlivo vnímame, uvedomujeme si nimi nesené skryté posolstvo, aj keď jeho význam pochopíme niekedy až časom.
O veľkom tmavohnedom lúčnom koníkovi, ktorý včera opakovane prichádzal do nášho bytu, som písala ráno – a poviem vám, že v myšlienkach ho stále nesiem. (Zomrel starý otec, stará mama, krstná mama – nesiem ich v srdci, spomínam na nich, no po smrti každého z nich som ďalej žila svoj život. Po Maroškovej smrti sa môj život úplne zmenil, celý môj svet sa otočil hore nohami. Niekedy si prajem, aby sa všetko vrátilo späť, tak ako bolo kedysi, život s mojim synom bolo to najlepšie, čo som zažívala. Keď som rozsypala jeho popol, mala som pocit, že som spravila správnu vec. A pred chvíľou mi druhá z našich nových kníh Souvislosti od Rothovej, ktorá práve o zvláštnej zhode okolností a intuícii hovorí – priniesla báseň Nestoj pri mojom hrobe a neplač, ja tam nie som, ja nespím – a je o tom, že je všade. Tak to aj ja cítim občas. Pri tej básni som mala som pocit, že som dostala odpoveď. Lúčny koník nebol o Maroškovi. Čas ukáže, čo mi to chcelo povedať...)
V tomto týždni to nebola jediná silná koincidencia. Jedna sa mi stala hneď v pondelok. Našla som nádherný srdiečkový kameň, malý, nežne biely a krehký. Srdiečkové kamene nachádzam veľmi často, no mala som pocit, že tento je čímsi výnimočný. Niesla som ho v ruke, no potom som šla nazbierať do bodľačia kvety do vázy – bielobielu kyticu divej rasce, myšieho chvosta a divých astier – a môj kamienok som stratila. Zúfalo som ho skrvavená od bodliakov hľadala skoro pol hodiny, nič. Po dvoch dňoch som sa na to miesto vybrala opäť, s presvedčením, že ten kameň súvisí s mojim ďalším životom a že ho mám nájsť. Vkročila som odhodlane do bodľačia – a priamo predo mnou tam môj srdiečkový kameň ležal. Zvláštne, však? Ach, áno, mám ho odložené.
Ale poďme k tej sľúbenej knihe.
Rytiř v rezavém brnění…
Prekrásna je, hodne ma oslovila tá malá kniha. Je tak trochu ako Malý princ, taká filozofická. Rytier, ktorý nevedel vyjsť zo svojho brnenia ako metafora každého z nás – sme vo svojom životnom brnení zakliesnení – a v lepšom prípade hľadáme cestu z neho von.
Rytierova cesta začala hľadaním toho, kto mu pomôže. Rada znela „zři kouzelníka Merlina, tam tvoje volnost začína.“ Čarodejník Merlin rytierovi povedal, že oslobodiť sa dokáže iba sám, putovaním cez tri hrady – hrad mlčania, hrad poznania a hrad dôvery a odvahy. A tak rytier putoval. Určite nechcete, aby som vám prezradila celý príbeh, však?
Ale fúknem do dlane a teraz k vám privaniem ešte citát z tej knihy, ktorý sa mi moc páči.
„Odvahu dal človeku Boh. Odvaha dáva človeku Boha.“
Ak sme odvážni, otvárame svoje srdce všetkému, čo k nám prichádza. Ak dôverujeme Osudu, Zámeru sveta, Bohu, potom cítime vďačnosť a úctu k tomu, čo sa deje. A nakoniec zistíme, že je to tá najlepšia verzia pre nás, že sa každá zmena deje v náš prospech. Jednoducho takto to má správne byť, ako sa to stalo. Nie, nie je to jednoduché prijať, ja som toho živým príkladom, ako sa občas držím ako kliešť zúfalo minulosti.
A ešte jeden citát ktorý sa mne osobne zdá teraz hodne blízky: „Je ľahké si vybrať, keď nie je na výber“. Vďaka nemu som dnes pochopila, že sa nám svojim spôsobom uľaví, ak necháme veci ísť, s dôverou. Pretože rozumieme, že idú správne. Zvláštne, ako nás to láme, postupne k zmúdreniu. Je o tom, že nemá zmysel veci plánovať, lebo sa neudejú tak, ako si to plánujeme a udejú sa práve tak, ako sa majú, ak ich necháme voľne plynúť. A ak ich necháme voľne plynúť, akurát nám osud nejako nabije nos, aby sme pochopili, kam máme ísť s kadejakými plánmi. Je ľahké sa rozhodnúť, ak rozumieme, ktorá možnosť je tá správna, pre nás skutočne pravá – ktorá k nám prichádza. V poslednej dobe veľa uvažujem o tom, ako sú veci v živote predurčené, oveľa viac, ako si chceme a dokážeme pripustiť. Ako nás to smeruje akousi cestou, o ktorej nič nevieme, kým ju nezačneme žiť, až vtedy ju naplno pochopíme…
Nuž, chce to veľa vnútornej sily – odvahy a dôvery vo veci väčšie ako my – nechať veci ísť…
.
Elena Predná Hora, 5.8.2017
Celá debata | RSS tejto debaty