otvorene

Autobus sa hnal cestou z kopca postupne blednúcim ranným šerom. V rádiu znela moja obľúbená pieseň od Roxette, o nachádzaní srdca z kameňa. No, taká malá láskavosť Zámeru sveta, niečo ako „krásne ráno“…

Ak niečo vidíme ako malé, nie je to ani zďaleka malé. A hej, ak niečo vidíme ako veľké, nie je to ani zďaleka také veľké – to je „paradox pohľadu“ a, pravdaže, filozofický odkaz včerajšej rozprávky víly vážky.

Nuž a už je zrejmé, že v mojom blogu uvažujem dnes o malých a veľkých veciach nášho života.

Dívame sa…

Dívame sa a vidíme malé hory kdesi na horizonte. A veľký krík vedľa nás, naozaj veľký, určite väčší ako tie hory, keď sa naň dívame.

Aj v živote to býva tak, že niekedy čosi ťažké, čo je bezprostredne v našom živote, vnímame ako veľký problém len preto, lebo je to v našej tesnej blízkosti. A tak kvôli pohľadu na ten obrovský krík priamo pred nami nevidíme tie malé hory v modrastej diaľke, ktoré nás lákajú vykročiť za horizont.

Hej, je to perspektíva zmúdrenia, ktorá nám pohľad na „veľkosť vecí nášho života“ zreálni.

Z takého pohľadu si povieme pri probléme, že „čo už, to zvládnem“. Ja si to hovorím práve teraz pred cestou na sobotňajšiu konštelačku do Trenčína, lebo márne vypisujem do našej cestovateľskej skupiny Revúca – Bratislava a späť  – čo už, že spoje chýbajú, čo už, že v našej skupine idú všetci na víkend presne opačným smerom. Je to len krík, tá nočná cesta tam a nočná cesta aj späť, ale tá sobotňajšia konštelačka u Majky  – to je tá hora v diaľke…

Paradox pohľadu…

No, taká malá láskavosť Zámeru sveta, niečo ako „krásne ráno“ – napísala som v úvode. Je to niekedy hodne iluzívne, že je to len malá láskavosť. Lebo ja tie srdiečka z kameňa nachádzam skutočne neskutočne často – takže od Zámeru sveta je to také veľké brnknutie po nose. A hej, už sa tým kamienkom teším, postupne som si ich zamilovala a venujem im pozornosť, keď niekam idem. A vláčim tie šutre z kade-tade domov, mám už celkom slušnú zbierku srdiečok z kameňa…

Ako hviezdy…

Mne nedá nepripomenúť Stáňu Vodičku s jeho popisom hviezdneho neba, v ktorom ako hovorí  – vidíme svetlo hviezd, prichádzajúce z diaľky vesmíru. Vidíme hviezdy, ktoré už dávno zanikli, a svetlo vznikajúcich hviezd, ktoré už existujú možno dlhý čas, k nám ešte stále nedoletelo.

Zdanlivo nepatrné svetielka, v skutočnosti rozľahlé svety.  O čo väčší je ten krík, ktorý máme práve tu pod nosom a krvácajú nám z neho ruky…

Ach, áno, to je paradox pohľadu…

Záverom…

Ach, áno, človek ľahšie prekoná ťažkosti, ktoré pred neho stavia život, ak si uvedomí paradox pohľadu. Pretože za tým veľkým černicovým kríkom, ktorý sa týči pred nami zdanlivo hrozivo a zanecháva krvavé šrámy na našich rukách a nohách (veru, o tom by som vám teraz vedela niečo porozprávať), tak za tým veľkým černicovým kríkom sú horizonty hôr, ktoré sa pred nami otvárajú a poskytujú nám nádej na našej ďalšej ceste. A tam kdesi v diaľke sa všetko obráti na dobré…

Pretože – keď už som hudbou začala, tak ňou aj končím – ako spieva Allanis Morissette „život má bláznivý spôsob, ako na Teba doľahnúť. Život má bláznivý spôsob, ako Ti z toho pomôcť…“.

Elena  Predná Hora, 4.10.2017