otvorene

Dnes sú to práve dva mesiace, ako môjho syna odpojili od prístrojov.

Niektorí z vás hľadali popis toho, čo sa Maroškovi stalo,  popis celého priebehu jeho zabitia. Bohužiaľ, o tom zatiaľ – až do ukončenia vyšetrovania – musím mlčať.

Myslím si, že človek, ktorý zavinil smrť môjho dieťaťa, by mal byť súdený za všetky tie dôsledky, ktoré svojim konaním mojej rodine zavinil priamo aj nepriamo.

Ibaže dôjsť k spravodlivému trestu pre vinníka – a dokonca aj k čo len označeniu páchateľa – trvá nekonečne dlho a prestávam postupne veriť, že v Slovenskej republike s pomocou jej inštitúcií by to mohol byť reálny príbeh.

Cítim sklamanie z celého postupu, ako som sa to snažila doteraz popísať.

Údaje z pitvy môjho dieťaťa mi Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou neposkytol a tak sme odkázaní čakať bohvie koľko ešte mesiacov, kým znalci konečne vydajú úplnú pitevnú správu. Až potom sa konečne začne vyšetrovanie veci – snáď.A potrvá bohvie koľko.

Cítim sa bezmocná a ponížená takýmto prístupom spoločnosti – že niekto zabije moje dieťa a tento štát mi zamedzuje prístup ku dôkazom vo forme pitevných záznamov. Ja predsa môžem kašľať na to, aby som mesiace čakala na správu znalcov Úradu pre dohľad – nie sú to jediní znalci na svete.

Cítim sa bezmocná a ponížená takýmto prístupom spoločnosti – že niekto zabije moje dieťa a nevidím ochotu štátu vec riešiť ako niečo dôležité. Ak by som šla nastriekať na parlament sprejom nápis, rozstrihala by som vlajku EÚ či dokonca keby som v obchode ukradla horalku, súdili by ma ihneď. A pritom na vyšetrovanie smrti môjho dieťaťa tento štát kašle.

Trestné oznámenie som podala v nedeľu večer. Prípad bol pridelený vyšetrovateľovi, ktorý práve v nasledujúci pondelok ráno šiel na dvojtýždennú dovolenku. Iste, každý má nárok na dovolenku – lenže snáď to nebol jediný vyšetrovateľ v celom okrese? Mne predsa dva dni predtým zabili dieťa. Už sa síce z dovolenky vrátil, ale prípadov má na riešenie veľa. A tak vôbec neviem, kedy konečne dostanem do ruky aspoň kópie prvých výpovedí „poskytovateľov zdravotnej starostlivosti“ môjmu dieťaťu, vďaka ktorej zomrelo.

Ako by ste sa cítili na mojom mieste?

Cítim krivdu a môj hnev rastie. A už nielen voči vinníkovi, ale aj voči takej spoločnosti, ktorá sa správa ohľaduplnejšie k páchateľom ako k obetiam. Ktorá neberie dostatočne ohľad na potreby obetí a nepodporuje ich. Práve naopak, vyžaduje od nich solidarizovanie s páchateľom (o tom, čo všetko dávame kriminálnikom a ich rodinám napíšem viac neskôr v blogu Spravodlivosť, s.r.o.).

Dnes sú to práve dva mesiace, ako môjho syna odpojili od prístrojov. Maroško mal celý život pred sebou. A nezaslúžil si zomrieť takou smrťou, akou zomieral. A nezaslúžil si ani to, aby vinník jeho smrti nebol za čoskoro štvrť roka po jeho smrti ani oficiálne pomenovaný, „nájdený“.

Domáhanie sa spravodlivosti je na Slovensku pre obete zdĺhavé a náročné.

Tento štát mi bráni v prístupe ku spravodlivosti svojou zlou legislatívou, vystavuje mňa a moju rodinu dlhodobému utrpeniu a dopadom celej situácie.

Ja osobne som pred dvomi mesiacmi dala šancu tomuto štátu na spravodlivé riešenie veci. Ľutujem to teraz. Že tú šancu tento štát dokáže spravodlivo využiť, o tom čoraz viac pochybujem a celý ten postup úradov, ktorý musím akceptovať, pokladám už len za stratu času a účelové zdržiavanie.

Predná Hora, 29.5.2014