otvorene

V dnešnom záverečnom blogu jedenástky Povedané uverejňujem môj otvorený list prezidentovi, premiérovi a generálnemu prokurátorovi SR, ktorý som im dnes odoslala.

Pán prezident SR, pán premiér SR, pán generálny prokurátor SR.

Obraciam sa na Vás týmto otvoreným listom, ktorý poskytujem aj verejnosti, ako matka dieťaťa, ktoré zomrelo v dôsledku závažného pochybenia lekárky v marci 2014.

Hoci my sme nikoho nezabili, sme to práve ja a moja rodina, kto nesie dôsledky toho činu – a to celoživotne. Dopady tohto činu lekárky na náš život sú v mnohých oblastiach závažné, až tragické. Páchateľka je síce právoplatne odsúdená na úrovni Najvyššieho súdu SR, v skutočnosti však pre ňu podmienečný trest v jej situácii nemá absolútne žiadny sankčný charakter.  Nebolo zohľadnené ani jej konanie po čine, páchateľka doteraz svoj čin neoľutovala ani nepriznala,  osobne sa nám nikdy neospravedlnila, nesnažila sa žiadnym spôsobom prispieť ku zmierneniu následkov jej konania na moju rodinu – práve naopak, svojim konaním našu traumu zvyšovala.

1. Slovenskej republike vytýkam, že pri potrestaní páchateľky nebolo zohľadnené, že môj jediný syn bol mimoriadne zraniteľnou a dvojnásobne chránenou osobou – bol dieťa, a bol človek so zdravotným postihnutím.
2. Rovnako Slovenskej republike vytýkam, že my ako obete pochybenia lekárov a rodičia mŕtveho dieťaťa sme nemali v trestnom konaní postavenie  účastníkov konania, nemali sme v trestnom ani v súdnom konaní práva rovnocenne právam páchateľky, nemohli sme sa vyjadriť ku rozsudku. Účastníkmi konania v takejto situácii je v aktuálnej právnej úprave SR len páchateľ a prokurátor, nie rodičia mŕtveho dieťaťa, pokladám to za diskriminačné.
3. Taktiež Slovenskej republike vytýkam, že postupy štátnych inštitúcií umožňujú sekundárne týranie obetí pochybení lekárov, prehlbujú ich sekundárnu traumatizáciu. Ako jeden z postupov, ktoré sme zažili konkrétne v našom prípade, uvádzam skutočnosť, že vyšetrovateľ uzavieral spis 23.12.2014 o 15,30 – v predvečer Vianoc, dokážete si vôbec predstaviť aké boli potom naše Vianoce?). Vyšetrovateľ uzavieral spis aj napriek skutočnosti nedovyšetrovaných skutočností, na ktoré sme poukázali (ako napríklad, kde sa zdržiavala páchateľka niekoľko hodín od polnoci do rána, pri našom synovi sa ani neukázala), aj napriek nášmu nesúhlasu, a tiež napriek skutočnosti, že manžel bol v tej dobe na PN, čo riadne vyšetrovateľovi dopredu preukázal a ja som bola vo výraznej psychickej nepohode, môj ošetrujúci lekár mi preto neodporúčal účasť na uzavieraní spisu v tej deň. Pokladám takéto postupy za systémové týranie.
4. Slovenskej republike tiež vytýkam, že od novembra 2015 sme nedostali žiadnu pomoc ako obete, vonkoncom už nie bezplatnú právnu pomoc. Zmena napriek mojim opakovaným snahám komunikovať s kompetentnými inštitúciami v SR a poukazovaním na našu situáciu, nastala v legislatíve až v súčasnosti. Moja rodina ako obete pochybení lekárov však ani v súčasnosti žiadnu bezplatnú právnu pomoc zo strany Slovenskej republiky nemáme. Odhliadnuc od legislatívy EÚ, ktorú Slovensko malo implementovať do uvedenej doby do vlastnej legislatívy v prístupe ku obetiam a neučinilo tak, aj samotná skutočnosť, že páchateľom bezplatnú právnu pomoc dlhodobo poskytuje, je voči obetiam diskriminačná. Lebo nie páchateľ je tým, koho by mala spoločnosť podporovať po čine, ale obeť.
5. Súčasne Slovenskej republike vytýkam, že aktuálne platná legislatíva diferencuje pri poskytovaní pomoci medzi obeťami násilných trestných činov a obeťami pochybení lekárov, v neprospech obetí lekárskych pochybení. Vysvetlite mi, prosím, verejne, aký je rozdiel medzi tým, či vám niekto zabije dieťa úmyselne alebo neúmyselne? Výsledok je ten istý – vaše dieťa je mŕtve, len táto spoločnosť vám neposkytne potrebnú pomoc.
6. Slovenskej republike vytýkam aj skutočnosť, že rozsudky voči lekárom – páchateľom nie sú objektívne, doteraz v Slovenskej republike nebol odsúdený nepodmienečne ani jediný lekár, napriek preukázaniu pochybenia. V prípade smrti môjho jediného syna bolo potvrdené zo strany ÚDZS SR, aj viacerými znaleckými posudkami, závažné pochybenie lekárky, napriek tomu trest pre ňu bol len formálny.
7. Zároveň Slovenskej republike vytýkam, že v trestnom konaní nie je povinne riešená aj otázka odškodnenia obetí pochybení lekárov, čím sú obete vystavené pretrvávaniu a prehlbovaniu traumatizácie, pričom až doriešenie a definitívne uzavretie situácie vytvára pre obete podmienky, aby sa mohli vôbec začať uzdravovať. Pretože vlečúce sa súdne konania sú ako špáranie sa vo vašej rane, ktorú vám niekto znovu a znovu jatrí.
8. Vytýkam tiež Slovenskej republike, že ponecháva na svojvôli sudcu, či pojednávanie v prípade pochybenia lekára je verejné, a to i v prípade žiadosti obete, aby pojednávanie bolo neverejné. Ako by ste sa cítili, keby na súdne pojednávanie, ktoré sa zaoberá smrťou vášho dieťaťa zavinené lekárom, prišli pre vás cudzí ľudia počúvať osobné údaje vás a vášho dieťaťa, ako na divadlo? Napriek môjmu nesúhlasu a žiadosti o vylúčenie verejnosti verejnosť sudca na pojednávaní ponechal, hoci ma to preukázateľne traumatizovalo a plakala som počas pojednávania.
9. Vytýkam Slovenskej republike, že obetiam nezaisťuje pred pojednávaním priestory oddelené od páchateľov, sú nútené vyčkávať spolu s nimi pred miestnosťou. Pritom už v predvolebnom programe strany Smer bol prísľub riešiť tento problém.
10. Slovenskej republike vytýkam i skutočnosť, že umožňuje beztrestne sekundárnu traumatizáciu zo strany páchateľov voči obetiam  – ich bezohľadným postupom. Nie je pravda, že každý sa môže brániť ako vie – podľa môjho názoru musí mať obrana páchateľa jasné morálne hranice. Ich porušenie musí viesť ku zvýšeniu dôsledkov pre neho – zvýšenie sankcií.

V našom prípade sme v súdnom konaní riešili náš vzťah  s dieťaťom (vypovedal sused, synova učiteľka, mala vypovedať aj pediatrička – hoci sa neriešilo naše zanedbávanie starostlivosti voči synovi, ale jeho smrť v dôsledku chyby lekárky. Namieste by preto podľa mňa bolo, aby samotná páchateľka vypovedala, ako si robila prvú či druhú atestáciu, ako sa vzdelávala v prístupe ku deťom so shuntom, koľko detí s týmto problémom úspešne ošetrila, prípadne tiež aby vypovedal manažment nemocnice, aké postupy zaviedli k tomu, aby sa už nikdy neopakoval takýto neodborný postup z ich strany voči žiadnemu dieťaťu).  Poukazujem tiež na to, že právny zástupca žalovanej nemocnice argumentoval, aby sa v prípade odškodnenia zohľadnila skutočnosť, že naše dieťa malo zníženú kvalitu života ako človek s postihnutím.

Pokladám tieto vyjadrenia na adresu ľudí s postihnutím za nekorektné a diskrirminačné voči ľuďom s postihnutím – najmä v rámci súčasného prístupu EÚ k ľudom s postihnutím. Špecificky pokladám toto vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej nemocnice za amorálne v našej situácii, kedy postihnutie u môjho dieťaťa bolo pôrodné a domnievam sa, že bolo zavinené tou istou nemocnicou. V závere môjho otvoreného listu sa k tejto skutočnosti vrátim.

Je hanbou, ako pristupuje tento štát k obetiam pochybení lekárov. V súčasnosti oslovujem právnikov, ktorí by moju rodinu  zastupovali na medzinárodnom súde voči systémovému týraniu, ktorému sme vystavení zo strany Slovenskej republiky.

Keď som začala túto cestu za spravodlivosťou, nepoznala som ďalšie rodiny v podobnej situácii, dnes už sme viacerí, kto za spravodlivosť pre svoje mŕtve deti v tomto štáte bojujeme. Je to pre mňa smutné aj radostné zároveň – smútim úprimne nad každým dieťaťom, ktoré prišlo o život  v dôsledku chyby zdravotníkov, no každý rodič, ktorý sa pridá k tomuto spravodlivému boju za zmenu prístupu spoločnosti voči obetiam, mi dodáva nádej.

Podľa európskych štatistík na Slovensku zomiera 11 000  ľudí ročne zbytočne.   Ja som úprimne rada, že strana NAJ  v tejto veci predvčerom podala podnet na trestné stíhanie Vás, pán premiér Fico – lebo či sa preukáže, alebo aj nepreukáže Vaša zodpovednosť v tomto smere – zintenzívni sa vo veci spoločenská diskusia a zvýši sa zameranie pozornosti verejnosti na túto oblasť. Sú to naši blízki, ktorí by mohli žiť, keby štát vytvoril kvalitné podmienky v zdravotníctve.

Môj syn by tu dnes sedel na gauči a tešil by sa zo života, keby tento štát za moje dane a povinné zdravotné odvody –  t. j. mnou platenú službu –  mne a mojej rodine poskytoval zdravotnícku službu kvalitnú.

Som úprimne rada, že sa niektoré veci v slovenskom zdravotníctve začínajú dávať do pohybu.

1. Nie sú rozhodne v poriadku situácie, že sestra pohadzuje novorodencami ako vrecami zemiakov, lebo „má nervy“, alebo že sú pacientky vystavené urážlivým komentárom podaktorých sestier po pôrode, a podobne – ako to prezentovali tento týždeň aj médiá.

Nemožno hádzať do jedného vreca všetkých zdravotníkov, ale je nutné pomenovať a účinne riešiť tých problémových.

V slovenskom zdravotníctve pracuje veľa odborníkov, sú medzi nimi aj čestní a slušní ľudia. Ak zatiaľ hovoria niektorí zdravotníci o problémoch v praxi potichu a anonymne, verím, že čoskoro niekto odvážny z nich pomenuje tieto problémy aj otvorene a nahlas.

2. Rovnako som úprimne rada, že sa na základe môjho podnetu vysoké školy pripravujúce zdravotníkov, či vzdelávajúce ich postgraduálne, zamerajú aj na ich vzdelávanie v konkrétnej oblasti – postupu v prípade pochybenia vlastného alebo kolegovho. Lebo chyby sprevádzajú každú ľudskú činnosť, život každého z nás, ale musíme sa k nim vedieť čestne postaviť a ich dopady na iných ľudí minimalizovať.
3. Som rada, že Slovenská republika konečne začlenila do svojej legislatívy zákon o pomoci obetiam trestných činov, aj keď je nutné riešiť nedostatky v ňom.

Je však nutné pre riešenie problémov  podnikať ďalšie kroky, uvádzam z môjho pohľadu tie podstatné.

1. Je potrebné vytvoriť v zdravotníctve podmienky, podporujúce zmenu prístupu – o pochybeniach  je nutné otvorene hovoriť, ale je nutné aj riešiť tých zdravotníkov, ktorí sa správajú neprofesionálne, či neodborne. Je preto potrebné účinne ochrániť tých zdravotníkov, ktorí nájde v sebe svedomie a odvahu hovoriť o nedostatkoch a problémoch kolegov. Je potrebná účinná legislatíva v tomto smere, aj podpora komôr, aby sa stalo etickou normou pravdivé pomenovanie chýb. V prípade pochybenia, ak si neprizná nemocnica chybu, potom je nutný bezodkladný efektívny a odborný štátny dohľad, až kým svoju chybu zdravotnícke zariadenie neprizná, t. j. nepochopí, v čom chybu spravili.

Podľa môjho názoru marazmus v slovenskom zdravotníctve nie je o vyšších platoch, či  o zvýšení počtu pracovníkov. Je to o ľuďoch, o ich prístupe. Zdravotníci sa musia zbaviť falošnej solidarity, a poukazovať na nesprávne konanie kolegov. Rovnako stavovské komory musia podporiť správny postup zdravotníka i zdravotníckeho zariadenia v prípade chyby, prevzatie jeho zodpovednosti. Lebo inak sa dôvera medzi zdravotníkmi a pacientmi znovu neobnoví.

2. Je potrebné v prípade pochybenia zdravotníka – minimálne po chybu potvrdzujúcom závere Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ten je potrebné časovo limitovať na vydanie do 30 dní od podania podnetu) – aby tento pracovník nemohol pracovať na pôvodnom oddelení, nemohol poskytovať zdravotnú starostlivosť naďalej. Ak by bankový úradník v banke kradol, pracoval by azda v banke na tom poste až do právoplatnosti rozsudku?
3. Je potrebné zaviesť povinné poistenie nemocníc a ambulancií, a to tak, aby mohli obetiam vyplácať spravodlivé odškodnenie, ktoré im umožní reparovať svoj život. Žiadne peniaze na svete vám nenahradia milované dieťa, ale suma, ktorú musí vinník obetiam vyplatiť, musí byť dôstojná. Obete musia po čine svoj doterajší, v našom prípade desiatky rokov budovaný život, od základov zmeniť. Niet dôvodu, aby niesli dôsledky činu namiesto vinníkov.
4. Je potrebné každý prípad pochybenia zdravotníka s následkom smrti pacienta riešiť aj ako pochybenie príslušného manažéra – primár musí vedieť, čo má na oddelení za pracovníkov, rovnako aj riaditeľ musí vedieť, akých má manažérov – primárov. Pokladám za nemysliteľné, aby – ako uverejnili predvčerom médiá – sestra na oddelení pri zlej nálade narábala s novorodencami ako s vrecami zemiakov beztrestne. Je potrebné skvalitniť v nemocniciach manažérsku činnosť.
5. Je potrebné v SR doriešiť spravodlivo postavenie obetí lekárskych pochybení – nastaviť legislatívu tak, aby obete mali práva aspoň rovnocenné právam páchateľov v súdnom aj v trestnom konaní.
6. Je potrebné pravidelne každoročne preverovať pracovnú spôsobilosť zamestnancov v dôchodkovom veku, u lekárov je to špecificky nutné.
7. Je potrebné realizovať aspoň raz za 5 rokov diagnostiku vyhorenia u zdravotníckych zamestnancov.
8. Je potrebné bezodkladne zaviesť štandardy postupov, lebo zjavne, ako vidieť v našom vlastnom prípade, niektorí lekári napriek atestáciám neovládajú základné postupy pri niektorých diagnózach.
9. Je potrebné bezodkladne umožniť prevážať pacienta zo strany RZP do takého zariadenia, ktoré má potrebné vybavenie a odborníkov. Keby môj syn bol mohol RZP byť prevezený rovno na vyššie pracovisko a nie do spádovej nemocnice, dnes by žil.
10. Je potrebné zaviesť do legislatívy povinné rozhodnutie súdu o odškodnení pre obete v trestnom konaní, pretože oddelené rozhodovanie o tom nielenže prehlbuje a predlžuje traumatizáciu obetí, ale zároveň aj zaťažuje súdy a zvyšuje náklady na riešenie takýchto sporov.
11. Je potrebné pre obete vytvoriť špeciálne priestory, aby nemuseli čakať na pojednávania spoločne s páchateľom.
12. Je potrebné pojednávania v prípade pochybenia lekárov v záujme obetí zneverejniť, prípadne zaviesť povinnosť sudcu akceptovať žiadosť obete o neverejné pojednávanie.
13. Je potrebné poskytnúť zo strany spoločnosti obetiam bezplatnú právnu pomoc už bezprostredne pri podávaní podnetu na trestné stíhanie , alebo podnetu ÚDZS SR, aby mohli účinne chrániť svoje práva.
14. Je potrebné vzdelávať zdravotníkov – v rámci štúdia aj postgraduálne – o tom, ako majú postupovať v prípade ich vlastného pochybenia, aby sa snažili dopady na obete minimalizovať, a nie zakrývať svoje chyby.

Toto ale nie je koniec cesty.

Vysvetlite mi, prosím, pán prezident, pán premiér, pán generálny prokurátor, písomne, aký je rozdiel medzi tým, či vám niekto zabije dieťa úmyselne alebo neúmyselne? Výsledok je pre mňa ako matku ten istý – moje dieťa je mŕtve, len táto spoločnosť mi  neposkytne potrebnú, vlastne žiadnu, pomoc.

Zároveň  Vás vyzývam – pán prezident, pán premiér, pán generálny prokurátor – umožnite mi zrealizovať vyšetrenie pôrodného poškodenia môjho už mŕtveho dieťaťa. Nesúhlasím s tým, že niektoré skutky môžu byť premlčané, či  nevyšetriteľné kvôli prešlej lehote. Po narodení syna sme venovali všetku energiu do toho, aby sme vytvorili čo najlepšie podmienky pre jeho život, neriešili sme vinníka. Neboli sme to my, kto tento argument vytiahol v súdnom konaní, hoci by bolo namieste z našej strany aj na túto skutočnosť poukázať.

Mnoho zdravotne postihnutých ľudí má kvalitu života vyššiu ako podaktorí zdraví ľudia. A Maroško bol chlapec radostný, usmievavý, tešil sa zo života, ako to i na súde potvrdzovali spomienky svedkov. Bol v dobrom zdravotnom stave, štyri dni pred smrťou podstúpil operáciu nohy a bol by už rovno chodil, bez krívania. Môj syn chcel žiť.

Vyšetrenie pôrodného poškodenia u nášho už mŕtveho syna žiadam vzhľadom k tomu, že v súčasnosti sme v súdnom  konaní vystavení argumentom – požiadavke právneho zástupcu žalovanej nemocnice, aby sa zohľadnilo pri prípadnom odškodnení, že naše dieťa malo zníženú kvalitu života v dôsledku zdravotného postihnutia. Jeho vyjadrenie je zdokumentované aj v rozsudku OS v Revúcej zo dňa 11.9.2017. Nuž pokladám za amorálny taký argument, špecificky amorálny od nemocnice, ktorá podľa môjho názoru jeho postihnutie zavinila.

Je to CHUCPE. Chucpe je správanie páchateľa, ktoré síce je formálne navonok v poriadku, ale je bez akýchkoľvek morálnych hraníc – ako keď niekto zabije vlastných rodičov, a potom na súde žiada ohľad kvôli tomu, že je úplná sirota.

Odvolávam sa na Radbruchovu formulu. Legislatívu, ktorá v SR  ustanovuje lehotu na podanie podnetu  na trestné stíhanie pokladám vzhľadom  na vyššie uvedené okolnosti za natoľko nespravodlivú voči môjmu mŕtvemu synovi a voči mojej rodine, že žiadam, aby sa nebrala premlčacia lehota do úvahy. Žiadam, aby mi Slovenská republika umožnila vyšetrenie pôrodného pochybenia u môjho dieťaťa orgánmi činnými v trestnom konaní, potrestanie vinníkov a spravodlivé odškodnenie za spôsobenú ujmu.

Vyzývam Vás preto verejne, podporte svojim stanoviskom túto moju oprávnenú požiadavku.

Elena Ištvánová

Predná Hora, 20.12.2017                                                                                      .