otvorene

Dnes vám poviem o jednom chlapovi, s ktorým som si náramne porozumela – a aj o knihe pravdaže, aj o knihe.

Poviem vám, s tým chlapom som si porozumela, ako už dávno s nikým nie…

Ten pán sa volá Benjamin Brooks-Dutton, a je autorom knihy, ktorú vám dnes spomeniem. Život nás vedie zvláštnymi cestami, ja si to hovorím v posledných dňoch niekoľko krát za deň, takými zvláštnymi koincidenciami ma zasypáva. A tak sa mi dostala do rúk Brooks-Duttonova kniha Pršení je super, tati… Píše o mužovi, ktorému pri prechádzke zrazilo auto manželku. O sebe. Zostal sám s dvojročným synom. V knihe popísal spôsob, akým sa s tým vyrovnával.

V čom som si s ním tak náramne porozumela?

V prejavoch posttraumy – zažíval presne to, čo ja – teplo. Cítila som, ako ma bolesť zmrazila natoľko, že mi neprekážal chlad.

Otvorene hovorí čo prežíval. Keď sa cítime zle, najviac pomáha, ak ľudia hovoria s nami. Obvykle nás ale izolujú, „aby sme sa upokojili“. Rozprávanie o smrti aktivizuje u ľudí strach, ani nevedia ako po strate s človekom hovoriť – no úprimné načúvanie a zhováranie sa je najviac liečivé. Moc som i ja potrebovala po Maroškovej smrti niekoho, kto by mi pozorne a úprimne načúval. Je to hrozný pocit, keď človek, ktorého hlboko milujete, nečakane zomrie (horšie, ak je to dieťa – a s dieťaťom s postihnutím má rodič špecificky silný vzťah, ako poukazujú psychologické výskumy, aj moja životná skúsenosť). Náhle tu nie je, a vy si ho nemôžete privolať nijakým zázrakom, nijakým svojim úsilím, nech robíte čokoľvek. Potrebujete o ňom hovoriť, ale nikto vás nepočúva.

Snažila som sa nájsť niekoho, kto by mi rozumel, ako sa naozaj cítim – kto niečo podobné zažil. Aby som vedela, že v tom nie som sama, aj aby som videla, že to niekto prežil a žije. Lebo ja som mala pocit, že to neprežijem. Moje hľadanie nebolo sprvu úspešné – našla som v okolí ľudí, ktorí prišli o dieťa v dôsledku závažnej choroby či nehody, no to bolo iné. Nemuseli bojovať za spravodlivosť pre svoje dieťa, „len“ prijať tú bolestnú situáciu straty. Pochopila som vtedy, že smrť dieťaťa v dôsledku chyby lekára je natoľko špecifická a odlišná životná skúsenosť, že nie je jednoduché pre ostatných vžiť sa do nej a pochopiť všetky jej rozmery.

Až keď som začala písať blog, ozvali sa mi viacerí ľudia, ktorí prišli o blízkych v dôsledku pochybenia lekárov. Nebojovali za riešenie z rôznych dôvodov – nedostatok peňazí na právnikov, strach z dlhodobej bolesti a jatrenia rany, obava z nečestnosti polície a súdov pri prešetrovaní veci. A tí, ktorí bojovali, boli osamelí, príliš vyčerpaní chýbajúcou podporou spoločnosti, aj špinavosťami všetkého druhu. Súdili sa po celé roky – písala som v mojom blogu pred časom o Miškovej mame, ktorej sa po 8 rokoch súdnych sporov na súde smialo do očí a tlieskalo oslobodeniu pôvodne odsúdenej lekárky 40 lekárov. Tiež som v blogu Vietor, ktorý vanie 5. napísala, akých špinavostí sú schopní podaktorí reprezentanti na vysokej etike založenej zdravotníckej profesie…

Preto na základe mojich skúseností som začala písať tento blog, aby som ukázala ďalším obetiam pochybení lekárov cestu, aby videli čo všetko ich na nej čaká. Brooks-Dutton podobne ako ja začal písať blog, aby tí ostatní mohli lepšie pochopiť, čo človek v podobnej situácii prežíva, ako sa k nemu správať, ako mu pomôcť. Prechádzal všetkým tým chaosom, tak ako ja. Hovorí mojou rečou. Pretože tí, ktorí nezažili smrť dieťaťa v dôsledku chyby lekára, možno s dobrým úmyslom pomôcť múdrou radou nám v skutočnosti nepomáhajú.

Brooks-Dutton hovorí – „Nepokúšajte sa na smrti nášho blízkeho hľadať niečo pozitívne“. Podľa neho ľudia nás tým zraňujú, devalvujú našu stratu. Je to tak, život ma po synovej smrti posunul ku obrovskému a úžasnému poslaniu, do ktorého by som mala vykročiť – no ja by som čokoľvek na svete, čo by mi Osud ponúkol, bez zaváhania vymenila za život so svojho syna. Aj svoj život za jeho. Pretože ten život, ktorý som s ním žila, som si budovala desiatky rokov. A potom niekto príde, zabije vaše dieťa, a zosype váš dovtedajší život, aj vaše životné plány, vašu plánovanú budúcnosť.

Brooks-Dutton tiež hovorí – „Nehovorte mi, nech som silný.“  Podľa neho ľudia nás tým nechávajú v bolesti samých. Rozumiem mu. Prežiť smrť vlastného dieťaťa, ktoré mohlo žiť a zomrelo len kvôli chybe lekára, je zničujúce. Musela som byť silná po synovej smrti, zohnať pôžičku na jeho pohreb, ťahať živobytie rodiny s tromi študujúcimi dcérami, písať veci na súd, bojovať za spravodlivosť po celé roky, doteraz. Nemohla som si dovoliť liečiť sa z depresie. Smrťou syna sa tiež veľa vecí v našom živote zmenilo, aj zosypalo, bolo to hodne zlé. To, že i v tejto chvíli plačem, nie je znak mojej slabosti. Len bolesti, lebo Maroško bol človek, s ktorým ma viazal najhlbší vzťah v mojom živote. Milujem úprimne aj svoje dcéry, ale vzťah s postihnutým dieťaťom je v čomsi iný oproti zdravým deťom, potrebuje „detskú“ starostlivosť trvale. Nemôžete ho tak „pustiť do sveta“ ako zdravé dieťa. Mimo práce som bola so synom ustavične,  moc mi chýba.

A Brooks-Dutton vraví aj „Povzbudzujte ma, nech som na seba dobrý“. To tiež dôverne poznám – teda nie to povzbudzovanie, opora mi chýbala, ale poznám ten pocit „nebyť na seba dobrý“.

Ach, áno, jeho kniha je, ako hovorí „realita straty a zármutku“. No veď vravím, náramne si s tým chlapom rozumiem…

Záverom…

Mám ešte jednu synovu vec – tmavooranžovú  mikinu, v skrini medzi mojimi vecami.

Elena   Predná Hora, 24.1.2018