otvorene

Prečo sa ľudia zadlžujú? Dívať sa na nich cez prsty ako na nezodpovedných lajdákov, ktorí nemajú dosť zdravého rozumu? Alebo ako je to vlastne?

Nuž, každý z nás chce žiť dôstojne, po niečom túži, občas si potrebuje kúpiť nejakú možno aj úplne nepotrebnú maličkosť, „zbytočnosť“, len tak pre radosť. Možno len cítiť, že si môže kúpiť niečo pre radosť, a nebyť ustavične pod existenčným tlakom „iba na to najnutnejšie“. Plne tomu rozumiem.

Spoločnosť tlačí ľudí ku konzumu, a obchody sú plné kadejakých lákavých tovarov aj akcií. Nie, nevyrážam do obchoďákov nakupovať si oblečenie, nelákajú ma tam ani výpredaje – ale ja som kapitola sama osebe – rozhodne ma nemôžete dávať iným ako dobrý príklad. Nakupujem v sekáčoch (viem tam nájsť fajn veci), ale mojim deťom spraví radosť môcť mať raz za čas obchoďákové „niečo nové a moderné“.

A VIEM MOC DOBRE, že niekedy zadlžovanie dokonca nie je ani o tej „veci navyše“, ale len o základných veciach, pretoža ani na tie jednoducho niet z čoho. Zažila som i ja situácie, kedy som splácala novú práčku, lebo pri deťoch prať treba – a práčka je ako Život, nepýta sa, či chceš, aby sa pokazila. Zažila som situácie, kedy som mala na lístku spísané čo potrebujeme nakúpiť a musela som z toho tretinu vyškrtať, lebo by to nevyšlo. Priority som mala v takých situáciách jasné – Maroškovi chrumky, jogurty, jablká a cukríky, potom základné potraviny „kým sa dalo“. Radšej som kúpila niečo zlacnené, alebo prešla viacero obchodov, kde je čo najlacnejšie – aby deťom vyšlo na nejakú sladkosť, či ovocie. Viem nakupovať efektívne. Ale viem, že v tej situácii by bolo lákavé a úplne jednoduché sa zadlžiť. Ja som v tomto smere mala hranicu pevnú, snažím sa konať racionálne, takže som namiesto pôžičiek a s nimi spojeného ekonomického debaklu zvolila k dennej práci aj ďalšiu, nočnú prácu. No nie je v poriadku ťahať po celé roky dve práce, žiť v stave dlhodobej únavy.

Cena práce u nás v pomere ku životným nákladom, najmä ak porovnáme ten pomer v iných krajinách Európy, rozhodne nie je v poriadku. A o príjme z práce postačujúcom na dôstojný život ako ľudskom práve ani nehovorím. Problémom je aj nezamestnanosť, najmä v zaostávajúcich regiónoch. Dalo by sa o tom písať veľa, ale načo?! Niet sa skrátka čo čudovať, že veľa ľudí u nás sa zadlžuje.

K minulému blogu, v ktorom som problém  dlhovo popísala, dám teraz aj návrhy riešenia.

Riešenia…

Nemyslím si, že je potrebné ponechať bankám miliardové zisky. A nebankovkám ich nekresťanské úroky už vôbec nie. Pozrieť sa treba aj na zisky exekútorov.

Nemala som nikdy žiadnu exekúciu, ale určite je to hrozný pocit pre kohokoľvek prísť o strechu na hlavou, o všetko dôverne známe, zamotať sa do pavučín dlhov. Ja súcitím s každým v takej situácii, nech už sa dostal do tej situácie akokoľvek. Jednou z vecí, ktoré môže v tej situácii štát napraviť, je cena nákladov nad skutočne požičanú sumu. Úrokov, aj exekútorských nárokov.

Ich zisky sú z môjho pohľadu nehorázne. Raz darmo – som osoba, ktorá by bez mihnutia oka schválila zákon o primeranosti zisku. Podnikateľ by mal zisk do 10 percent, aby bol primeraný, aj z ceny práce by bol primeraný zisk do 10 percent. Sprísnila by som odpisy a kontrolu toho, čo všetko a v akých množstvách do nich podnikatelia dávajú – lebo na dovolenky, zariadenia domu, či na úhradu všetkých životných nákladov domácnosti rozhodne určené nie sú. Komu by sa podnikať za tých podmienok nepáčilo, rozhodne podnikať nemusí. A hej, nie je to o závisti, ale o spravodlivej distribúcii hodnoty. Čau, kapitalizmus, zjavne nie som tvoj fanúšik…

Všetky štátne inštitúcie by mali mať povinnosť dlh začať vymáhať do 2 rokov, pretože čakať na navýšenie úrokov na enormnú mieru a potom po nejakých 9 – 10 rokoch dlh vyžadovať s nimi je podvodné konanie.

Mlčí sa o týchto špinavostiach, lebo je to pohodlné nabaľovanie sa lumpov, ktorí sú pri korytách. Preto nie je dlhodobo možné vytvoriť naozaj účinnú legislatívu, ktorá by takémuto podvodnému konaniu urobila rázny koniec.

Ako zatočiť s nebankovkami?

Aj v tomto prípade stojím na strane dlžníkov. Podľa mňa by zákon mal viac chrániť nie veriteľov, ale dlžníkov. Požičiavať sa totiž nemá „v dobrej viere“, ale na základe zdravého rozumu.  Ak požičiavam niekomu, kto mi to preukázateľne nebude vedieť vrátiť, podľa mňa ide o podvod, nie o pôžičku.

Stačilo by zaviesť zákon, podľa ktorého

• síce môže ktokoľvek požičať komukoľvek a koľkokoľvek, ale ak dotyčný v čase požičiavania si nemal preukázateľne dostatočný príjem, z ktorého by to splácať dlhodobo mohol a vedel, nemusí nič vracať,
• a požičiavajúci by sa zároveň namiesto v roli poškodeného ocitol v úlohe trestne stíhaného za pokus o podvod, keďže požičiaval osobe v situácii s preukázateľne neexistujúcimi možnosťami splácania, respektíve bez partnerského súhlasu (t.j. bez súhlasu manžela či manželky).

Týmto spôsobom by sme sa ľahko a rýchlo zbavili mnohých dlhov, aj „nástupníctva dlhov“, ktoré v súčasnosti bývajú zdrojom kšeftov, sú postupované špekulatívne novým veriteľom, ktorí ich vymáhajú. Ktorý hlupák by mal záujem o dlh, ktorý by nikdy nevymohol kvôli chýbajúcemu príjmu žiadateľa o pôžičku v čase pôžičky, a ešte by sa vystavil kvôli tej pôžičke trestnému stíhaniu?

Pochybujete o tom, že pri takomto legislatívnom ošetrení „pôžičkárenia“ by si každý poskytovateľ pôžičiek riadne overil reálne možnosti toho, komu požičiava? A že určite by nedával pôžičky ľuďom bez reálneho príjmu?

Myslím, že by mala existovať aj štátna pôžičková spoločnosť pre ľudí s nízkym príjmom, a štát by mal nájsť spôsob, akým by si pôžičku odpracovali.

Záverom…

Je to v rukách štátu, počkáme si na tie „riešenia odborníkov“. Sú draho platení z našich daní, tak je načase, aby konečne niečo robili v prospech bežných občanov.

Elena     Predná Hora, 8.2.2018