otvorene

Prezradím vám dve veci – mám autobus. A v tejto chvíli som ním na ceste do Ružomberku, zasa raz.

Hm, tak. Dnes o tom – a aj o štedrosti Osudu, aj ako to docieliť, aby nám plnil priania – poviem niečo viac.

A hej – otázka na úvod – veríte mi, keď čítate moje blogy? Áno, áno, naozaj hej? Vážne? Ach, to je milé, tak teraz vám prezradím, čím bude táto jedenástka výnimočná  – musíte zbystriť pozornosť.

Aby nám Osud splnil sny…

Ach, je to úplne jednoduché…

Stačí si priať a priať. A priať. No a potom sa vám to prianie splní. Len tak, samo od seba. Predstavte si, na to rozhodne človek nemusí vyštudovať vysokú školu, či nebodaj robiť atestácie, vystačíte aj s neukončenou základkou.

Táto verzia príbehu je úplne light – nemusíte ani dobré skutky robiť, ani osobnostne rásť. Stačí taká „americká asertivita“  v štýle platne – „chcem to a to, chcem to, ja to chcem, no tak Osud, počuješ???! …“

Návod pre každého. Akurát že trpezlivosť potrebujete. Ale keď viete, že raz to príde, vydržíte, nie?

Moje sny sa plnia veľkolepo…

Teraz vám poviem niečo k tomu nadpisu – o tom veľkolepom plnení snov.

V živote som mala tri veľké priania. Stretnúť muža, ktorý bude stáť pevne pri mne a bude ma úprimne milovať. Napísať úžasnú knihu. A voziť sa svojim vlastným autobusom (pôvodne som chcela koňa, ale presťahovanie sa do hôr kedysi dávno a potreba nosiť nákupy toto moje želanie modifikovalo).

Osud mi tak trochu brnkal po nose v posledných rokoch. Občas som sa vozila autobusom z Prednej Hory ráno o šiestej úplne sama (ak nerátam šoféra, pravdaže) – aspoň do Muráňa, tam sa autobus zaplnil. Takže to nebolo celkom ono.

V tejto chvíli ho mám. Autobus. Sama pre seba. Konečne. Jasné, aj so šoférom. Isteže, musela som trochu počkať, ale vyšlo to. Osud mi  veľkolepo naplnil môj sen…

A tak sa krásnym vyhliadkovým tempom veziem do toho Ružomberku. Išli ste už niekedy cestami – necestami  autobusom tridsiatkou? Tie výhľady sú skutočne prekrásne…

Musím, pravdaže, doplniť pár detailov…

Medzičasom som už v Ružomberku, v hoteli.

Po pol hodine cesty sme ja i šofér zistili, že ešte vzadu sedí jedna spolucestujúca. Nuž tak, mala som len pol autobusu – ale zato sme nikde nebrali ďalších cestujúcich. Dobre, poviem pravdu – kvôli poruche autobusu.

A vážne sme šli úplne pomaly, kvôli tej poruche autobus mohol ísť tou maximálne tridsiatkou.

Záverom…

Áno, áno, keď Osud chce, tak vám prianie splní.

Veľkolepo.

Ale len keď chce…

Elena  Ružomberok, 19.4.2018

P.S.: Takže nakoniec pochopíme, že oblaky vždy ženie neviditeľný vietor…