otvorene

Koľko skutočne dávame ročne na solidaritu s africkými a ázijskými krajinami priamo aj nepriamo?

Na túto otázku neviem či vôbec niekto pozná odpoveď. Mňa by preto skutočne zaujímalo o aké konkrétne peniaze ide napríklad v rámci Európy. A koľko v rámci toho vynaložíme napríklad len na sledovanie osôb podozrivých z terorizmu. Viete aké obrovské peniaze na to musí Európa zrejme vynakladať? Pritom nie je monitoring plne úspešný, aj sobotňajší terorista vo Francúzsku bol monitorovaný – a napriek tomu dokázal vraždiť.

Takže o tom pouvažujme teraz.

Rozsah rizika je podľa mňa veľký…

Prihoďme ešte zopár čísel na začiatok.

Len Rusi v minulom týždni zatkli vyše 20 osôb, zmarili niekoľko pripravovaných útokov, predtým tiež jeden veľký v decembri 2017, ktorý údajne mohol mať tisíce obetí. Aj Francúzi (v kontexte najnovšieho útoku poukážme práve na nich) priznali koncom februára dva zmarené útoky a hovorili o 60 opatreniach v rámci boja proti radíkalizácii, aj o rozširovaní zoznamu monitorovaných rizikových osôb.

Z údajov Europolu vychádzajú tiež čísla hrozivé –

• za rok 2016 zadržal Europol 718 džihádistov v rámci prípravy útokov, v tom istom roku zomrelo v Európe v dôsledku teroristických útokov 521 osôb,
• počet útokov zrealizovaných aj pripravovaných spolu bol v roku 2015 v počte 211 útokov, v roku 2016 ich bolo 142, spáchaných teroristických útokov bolo pritom v roku 2016 spáchaných 13, v roku 2017 však až 17 útokov,
• v roku 2015 Europol zadržal kvôli podozreniu z terorizmu 1077 ľudí, z toho 687 islamistov. V roku 2016 bolo zadržaných 1002 podozrivých kvôli príprave útokov, z toho 687 v súvislosti s islamským terorizmom. Pritom v roku 2014 to bolo len 395 ľudí, niet sa preto čo čudovať, že Europol hovorí o nevídanom náraste rizika.

Nikto neuvádza, koľko vynakladáme na boj proti terorizmu finančne. Ale sú to iste sumy nemalé.

Pokladám za korektné, aby sme začali otvorene hovoriť o týchto veciach

Lebo v našom solidárnom systéme peniaze zúfalo chýbajú – stačí sa pozrieť na zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby, cesty, atď. Stačí sa započúvať do rétoriky našich predstaviteľov, ako nebude na dôstojné dôchodky, už za nie dlhý čas a zvyšujú nám dôchodkový odchodový vek do nekonečna a ešte ďalej. Ak nás tu niekto vodí za nos, že nieto na slušné platy a slušné dôchodky, potom pravdivo a otvorene zrátajme, čo všetko a akou sumou financujeme – a či to financovať skutočne chceme.

Pomáhame iným krajinám. Ale aj u nás sú žobráci. Aj u nás mnohé rodiny živoria. Aj u nás  – a o nich sa v prvom rade postarajme. Iste, je ľahšie hľadieť na chudobu v Afghanistane či v Afrike a posielať tam pomoc, ako by  sme pravdivo pomenovali a riešili chudobu tu, ukázali prstom na vinníkov.

Uvažujem občas nad tým, kde je únosná hranica solidarity

Ten bod, za ktorým už nebude spoločnosť schopná garantovať napríklad fungovanie ani základného solidárneho systému, pretože ekonómovia by vám mohli vysvetliť, že taký bod jednoducho existuje. To nie je o dobrej vôli – ale o reálnych hraniciach, čo dokáže spoločnosť aj finančne utiahnuť.

Áno, aj otázka „rentability investovania“ je pre mňa dôležitá. A myslím, že aj pre vás, pre každého z nás. V živote nepretržite. Nemá zmysel sedieť pod rozpadajúcou sa strechou a látať na nej dookola diery. Jednu zalátaš – a tri sa objavia. Ide o financie, ktoré vynakladáme na „prázdne“ účely – príkladom sú väzenia – je zrejmé, že sa môže stať nehoda, pre tie účely sankčný systém existovať musí, ale úmyselné trestné činy – vraždy, týranie, znásilnenia, lúpeže – by byť nemuseli, keby sa každý správal čestne a zodpovedne. Viem, možno si myslíte, že som naivne idealistická – tak som, no a čo? Ale svet by bol skutočne lepším miestom, keby sme sa všetci správali čestne.

Áno, uvažujem o tom, ako inak a podstatne lepšie by fungovala spoločnosť, keby sa každý správal zodpovedne. Nesúhlasím s názorom, že tieto veci sa dejú, lebo sme ľudia a máme právo robiť chyby. Nemyslím si, že je ľudské klamať, kradnúť, či vraždiť. Väčšina výdavkov spoločnosti, žiaľ, ide na tých, ktorí sa zodpovedne nesprávajú. Pokladám za nesprávne, ak o tom otvorene nehovoríme, a nestanovíme jasne hranice solidarity.

Ľudská spoločnosť je postavená na spolupráci, solidarite. Ak však miera nezodpovednosti

v spoločnosti prekročí určitú hranicu, klesá ochota väčšiny spolupracovať, objaví sa sociálna korózia, až anómia. Popri tejto psychologicko-sociálnej hranici je aj hranica finančná. Nie som ekonóm, no nepochybne existuje hranica, po ktorú dokáže spoločnosť živiť neproduktívnych členov a rozdávať zo spoločného – t. j. v rámci dnešnej témy, koľko dokáže uživiť migrantov. Za takou hranicou to je problém.

Odkiaľsi tie peniaze musia byť, ktosi ich musí vyrobiť – a potom či chceme alebo nie – „investovať“ na takéto účely. Volám to „neviditeľné stratené solidarity“ (je to ďalší môj autorský pojem – prosím citovať autora!), lebo tie peniaze mohli byť na veci užitočné, zlepšujúce ľuďom život. Nevidíme koľko peňazí ide na tie účely, no sú to peniaze, ktoré by sme nemuseli vynakladať. Respektíve vynaložili by sme ich na veci pre nás všetkých prospešné.

Koľko dávame na „neviditeľné stratené solidarity“, spojené s terorizmom?

Rozhodne to nie sú len útokmi spôsobené materiálne škody, čo terorizmus spôsobuje – utrpenie a trauma obetí a ich blízkych sú nevyčísliteľné. Ide však aj o náklady nepriame. Napríklad vo vzťahu k terorizmu je to nielen dlhodobé monitorovanie podozrivých ľudí, ale aj policajné a súdne riešenie prípadov spáchaných útokov, všetky výdavky, ktoré na teroristov a ich následný život vo väzbe vynakladáme (sociálne, zdravotné, atď.).

Sú to peniaze, z ktorých by mohli mať lepší život vážne chorí ľudia, či dôchodcovia, mohli by sme mať zdravšie potraviny, vybudovať kvalitné projekty… Rozhodne by nám bolo na prospech verejne hovoriť o tom, koľko na tieto účely musíme vynakladať. A je namieste zvážiť, ako môžeme tieto náklady minimalizovať tým, že nebudeme do Európy prijímať obrovské davy bezpečnostne nepreveriteľných migrantov.

Záverom…

Neviditeľné stratené solidarity by sme v spoločnosti mali pomenovať, zrátať a minimalizovať.

Možno by sme boli prekvapení, v akom veku by sme mohli odchádzať do dôchodku, s akými platmi či dôchodkami žiť, keby sme neboli nútení vynakladať na neviditeľné stratené solidarity.

Elena     16.5.2018