Ako som od Osudu včera dostala úžasný dar – koňa? Prekrásneho, ozajstného, živého koňa?
Hm, chceli by ste to vedieť?
No veď dobre.
O tom, aj o kadečom inom v skorom ráne zo včerajška v záverečnom jedenástom blogu Úsmevov. Pretože tie chvíle sú úžasné…
Osud nám vysiela rôzne signály…
Obdarováva nás. Ak kráčame tým smerom, aký je v súlade so Zámerom sveta.
Mňa intuícia včera vytiahla na huby. A tak som prebúdzajúcim sa ránom kráčala k lesu. O chvíľu som už pre skrášlenie rána na facebook nahodila tri štvorlístky, ktoré som motivačne od Zámeru sveta dostala.
Potom aj zopár drobných kuriatok – aspoň na praženicu za hrsť nazbieram a pôjdem domov, povedala som si v duchu. Ale cítila som, že mám vykročiť ďalej – tak som šla lesom a na kraji lúky som v diaľke zbadala koňa.
Koňa – živého, krásneho, pokojne sa pasúceho.
Mustangy sa u nás nepremávajú, tak som zauvažovala o verzii, že by to mohol byť Šarkan – stratený kôň z neďalekej dediny Muránska Huta z minulého roka. Ale ten by zimu v lesoch neprežil – zavrhla som ten nápad. Tak čo je to za koňa?
Bol tam tak sám.
Hmmm, určite mi ho poslal Osud. Vezmem ho teda domov.
Fotku i nápad mi facebookoví priatelia ihneď olajkovali. Čo tí ľudia nespia takto skoro ráno? Alebo aspoň nejdú do lesa, keď už sú hore? Tiež mohli mať koňa…
Prikročila som k realizácii nápadu…
Ibaže keď som zišla ku koníkovi, zistila som, že neďaleko za stromami je i zopár ďalších koní. Celé stádo.
Ach, nie, Osud nebol taký štedrý, že mi ich toľko poslal. Boli v ohrade.
Tak som chvíľu nosila hrste ďateliny, jemnej trávy a náramne sme si s koňmi porozumeli. O chvíľu prišiel i Karol (majiteľ koní) a „môj skorodar Osudu“ zahnal späť do ohrady.
Čo už.
Nie, nemám ťažké srdce na Osud za toho koňa…
Prejavil ochrannú ruku o chvíľu…
Srdiečko z kremeňa som v kopčeku zbadala. Ktosi tam vysekal liesku. Oprela som sa rukou o kopček, aby som sa poň natiahla – a vedľa ruky som zaregistrovala pohyb. Cúvla som trochu – vretenica, s tmavou kľukatou čiarou tiahnucou sa jej chrbtom. Tak som kameň opatrne vzala palicou nabok (hm, objavíte ju?).
A ešte druhý, nádherne srdiečkový kameň mi nemu o chvíľu pribudol. Hej, ja sa viem vytešovať z takýchto maličkostí, srdiečkový kameň je pre mňa viac radosti ako drahý šperk. A Osud to dobre vie…
Záverom…
Nuž áno, nestáva sa každý deň, že nám Osud daruje koňa – aj keď len na chvíľu, pravdaže…
Predná Hora, 17.6.2018
P.S.:
Kone sú v mojom srdci hlboko… Od detstva. A môj syn Maroško miloval kone tak, že to bolo jedno zo slov, ktoré bol ochotný povedať – kóóóóň. Moc mi chýba, blíži sa 19. júl, deň jeho narodenín – myslím na to. Predo mnou sú tri dôležité cesty – teraz do mesta, kde som ešte nikdy nebola – Žiliny, budúcovíkendová – pražská, výcviková, a potom najdôležitejšia, možno česká.
Áno, fotky sú moje – zo včerajšieho rána.
Celá debata | RSS tejto debaty