otvorene

Od júla zdražela elektrina na Slovensku. A zdražie aj od januára. Nie – nezakladám si vešteckú poradňu, je to smutný fakt to o tom zdražení a ďalšom zdražovaní.

Elektrina slúži na svietenie. Mali by sme si posvietiť na ňu a na to, čo sa u nás okolo nej deje, pretože by nám to mohlo kadečo osvetliť. Hoci výroba elektriny je u nás relatívna lacná, jej koncová cena je vysoká. Prečo je to tak? Ja vám pre precvičenie myšlienkových procesov – osvieženie pamäte a logického myslenia – pripomeniem nejaké informácie – poskladajte si ich sami. O G-komponente vám preto dnes poviem – ak ste o ňom veľa nepočuli (nepleťte si ho, prosím, s G-bodom). O prenosovej a distribučnej sústave, a o niekoľkých ďalších veciach na Slovensku s elektrinou úzko spojených dodám pár slov. Aj o tom alobale, pravdaže…

Od júla zdražela elektrina na Slovensku…

Cena elektriny vzrástla v úvode tohto roka.  Zvýšila sa aj teraz od júla. Ďalší nárast cien elektriny u nás od januára 2019  je už takisto avízovaný, v súvislosti s vyššou cenou elektriny na svetových trhovo z tohto polroka.

Je to skutočnosť – od júla platíme všetci viac za elektrinu. A už sa objavujú titulky v médiách, že sa zvýši jej cena od januára 2019. Pritom máme na Slovensku jednu z najvyšších cien elektriny v EÚ – hneď vidíme hlavný problém, jej cena je u nás zaťažená rôznymi dotáciami. TPS (tarifa za prevádzkovanie systému) zahŕňa u nás skutočne kadečo. Zahŕňa dvojzložkovú tarifu za distribúciu – rezervovanú kapacitu a distribuovanú elektrinu, aj tarifu za straty pri distribúcii elektriny a tarifu za systémové služby. Popritom jej cena je u nás zaťažená rôznymi dotáciami.

Tento poplatok narastá každoročne – a nie málo. Lebo čím viac klesá cena elektriny a jej spotreba, tým je drahší jej prenos. V rokoch 2012 až 2017 narástol poplatok z 15, 70 eura za kilowatthodinu až na 26,20 eura za kilowatthodinu. Potom nastal cirkus so šachovaním, pri ktorom sa URSO tváril urazene, ako je to nezávislý orgán. Na čele úradu vtedy stojaci pán Holjenčík zaviedol G komponent, ktorý Ústavný súd SR vyhlásil za protiústavný (Áno, bol to ten istý pán Holjenčík, ktorý bol predsedom ÚRSO, a zároveň i predsedom Regulačnej rady URSO, t. j. odvolacieho orgánu – túto jeho podivuhodnú personálnu dvojpozíciu začala dokonca preverovať i Európska komisia).

Prenosová sústava začala vyžadovať pred cca štyrmi rokmi poplatky i od výrobcov elektriny. S argumentom, že ich platia na jednej strane odberatelia a na druhej strane by ich mali platiť aj výrobcovia, lebo aj oni využívajú službu distribútorov. Rozbehla sa lavína súdnych sporov, v nich vyhrávali zväčša výrobcovia. Až napokon distribútori začali konať vo veci zániku zmlúv o prístupe s tými výrobcami, ktorí im nechceli platiť poplatok. A dočkali sa potom rýchlo od mnohých z nich zmlúv o platení poplatku. Podľa mňa samotný argument, že pre dodávateľov je distribúcia rovnako dôležitá ako pre odberateľov, pokladám za logický. A jednak, peňazí z našich platieb „za elektrinu“ majú až-až. Ale neštudovala som zatiaľ detailne, prečo ÚS SR vyhlásil poplatok pre dodávateľov elektriny za protiústavný – dôvod iste na takéto rozhodnutie mal. Tak si názor urobím definitívne, až po preštudovaní argumentov ÚS SR.

Naša drahá lacná elektrina…

Hoci odborníci tvrdia, že porovnávať cenu elektriny u nás a kdekoľvek inde je až nemožné, vzhľadom na kadejaké špecifiká, čo tu máme (spomeniem ich nižšie pri distribúcii) – predsa len však vieme porovnať napríklad percentuálny podiel samotnej elektriny na konečnej cene – kým v Česku napríklad tvorí 36 percent, u nás len 30 percent. Samotná tarifa  u nás nabaľuje viac poplatkov, a aj percentuálne je vyšší náš poplatok ako v Česku 15 percent oproti ich 12 percentám. Pozrime sa na problémy s vysokou cenou elektriny u nás a ich dôvody.

Problém číslo 1 – zelená energia…

Pozrime sa na „podnikanie so zelenou energiou“ na Slovensku – je to zaujímavý biznis. Prínosný by bol, ako opakovane píšem v mojich blogoch, pre nás platiacich občanov – spotrebiteľov zoznam podnikateľov so zelenou energiou, z tých prvopočiatkov uzavierania cenovo mimoriadne výhodných zmlúv. Mali by sme pouvažovať nad tým, prečo sa jeho zverejneniu pod zámienkou „podnikateľského tajomstva“ bráni. Nerozumiem tomu, prečo by malo byť tajné meno podnikateľa, ktorý so zelenou energiou podniká.  Skutočne nechápem, v čom by spočívala ujma či obchodné tajomstvo – veď sa azda nemajú čo hanbiť za svoje podnikanie – alebo áno???!!

Prečo by malo byť pre nás zaujímavé, kto všetko sa takto pohodlne a veľmi lukratívne nabaľuje? Dám konkrétne – lebo jedno je napísať, že na celý čas trvania zmluvy garantovaná cena za výrobu zelenej energie je pre nich cca 430 eur za megawatthodinu, pre podaktorých z nás to  celkom nedokresľuje dôsledky. Iné je uviesť konkrétne, že ročne získa len taká úplne malá, jedno megawattová –  solárna elektráreň s výrobou najviac 300 kwh –  až 425 000 eur zisk za 1000 hodín, pričom za G komponent 17 000 eur zaplatí ročne.

„Zelenopodnikateľom“ platíme každý ako spotrebiteľ  za každú megawatthodinu 17, 6 eura.

Je to jednoducho pohodlná ryžovačka pre tých správnych ľudí. A skutočne, tak ako som písala nedávno v jednom z blogov – myslím, že uverejnenie menného zoznamu „podnikateľov“ by pomohlo národu k precitnutiu.

Podotýkam, že ma ako občana zaujíma, aké je efektivita tejto vysoko dotovanej energie – nakoľko je pre nás ako občanov – spotrebiteľov u nás vôbec prínosná. V niektorých krajinách, ako napríklad Dánsku, je zelená energia významná, aj 40 percent celkovej spotreby elektriny sa ňou pokryje. Či jej efektivita od roku 2006 narástla – a ako konkrétne???!! Alebo či sme len sponzormi  „eštestáleneviemekoho“.

Problém číslo 2 – tzv. „jadrový“…

Dookola sa hovorí o rozsiahlych historicky vzniknutých dlhoch z minulosti, ktoré údajne  majú pokryť likvidáciu jadra. Ak neviete – od roku 2006 sa skladáme na krytie tohto dlhu, ktorý má slúžiť na krytie nákladov na údajnú likvidáciu jadrového odpadu. Priznám sa, že celkom nerozumiem tomu pojmu „historický jadrový dlh“, čo všetko zaň skryli,

Otázkou je tiež, že kto je zodpovedný za vznik „historického obrovského dlhu“ JE V1? Niekto konkrétny, predpokladám, kto bral vysoký plat a odmeny „za kvalitné manažovanie“ problematiky  – či už vo firme alebo v štáte celkovo. Preto sa pýtam – niesol niekto v tomto štáte zodpovednosť za to, že nám tu vznikol „obrovský historický dlh“ v sume 2, 068 miliardy? Alebo jediní, kto nesie zodpovednosť, sú občania – spotrebitelia???!! Pretože práve my ten „dlh“ splácame.

Ibaže – aký veľký ten dlh ešte je? Koľko sme z neho už za tie roky splatili? Dokedy sa naň budeme skladať? Zbierajú sa predsa v rámci elektriny obrovské peniaze – aká konkrétna suma sa vyzbierala za tie roky – kde sa k tým informáciám ako občania dostaneme? Vzniká nám tu „neviditeľný“ a riadne veľký balík peňazí, s ktorými sa v tomto štáte narába.  Nemáme možnosť jeho kontroly, ale platíme ho v cene elektriny. Na základe minuloročnej inflácie sa teraz od 1. júla 2018 zvýšil poplatok z 3, 21 eura na 3, 27 eura za megawatthodinu dodanej elektriny.

Dopátrala som sa, že údajne sme od roku 1995 – kedy začali do fondu pritekať prvé platby, sa do roku 2016 vyzbieralo vyše 2,25 miliardy, ale z toho sa použilo na aktivity súvisiace s vyraďovaním jadra 824 miliónov eur. Takže zostatok bol 1, 426 miliardy eur. Minimálne do roku 2033 by sme mali údajne robiť skladačku na „historický dlh“ – nie, vonkoncom mi nie je jasné, že prečo, ak už doteraz naskladaná výška sumy je vyššia ako samotný dlh.

Tretí problém – záchrana uhoľného baníctva na Slovensku…

Dotovanie prevádzkovania baní tiež niečo stojí. Hoci neprospievajú životnému prostrediu, znečisťujú ovzdušie, rozhodne neprospievajú ani našim peňaženkám, prosociálna vláda si ale kladie otázku, že čo bude s baníkmi a ich rodinami. Odhliadnuc od toho, že podporovať baníctvo je v príkrom logickom rozpore s podporou zelenej energie.

Dumám, prečo politikov netrápilo, keď zanikali družstvá, podniky a ľudia v hladových dolinách zostávali masovo úplne bez pomoci. Naozaj nechápem, prečo vládu netrápilo, čo bude s tými ľuďmi, ich osudy nikoho nezaujímali a mnohí z nich odchádzali a dodnes chodia za prácou mimo región, aj do zahraničia. Verím, že aj baníci by okamžité zatvorenie baní prežili – a do regiónu sa už dávno mohol doviesť strategický investor, aby sa zamestnali.

Nuž, o dotovaní majiteľov baní som už v mojom blogu opakovane pred časom písala. Ja to totiž nazývam pravým menom – na rozdiel od vlády – že dotujeme majiteľov baní, nie baníkov. A rozhodne sumou nie malou, podľa článku Slováci platia zbytočne veľa  za elektrinu. Vláda s tým nič nerobí. na aktuality.sk z roku 2016 sa hovorí o sume viac jedna miliarda do roku 2030.

Štvrtý problém – distribučná sieť…

Samotná distribučná sieť a cena distribúcie – TPS (tarifa za prevádzkovanie systému) zahŕňa pravdaže aj túto položku. Tá je z môjho pohľadu tiež neprimerane vysoká. Kontrola distribučnej siete v roku 2016 zo strany URSO podľa článku Plyn a elektrina sú umelo predražené! Slováci zaplatili oligarchom a zahraničným „investorom“ viac ako miliardu navyše ukázala, že distribučné firmy si údajne viac ako 10 rokov účtovali nevyužívané siete, trafostanice bez akéhokoľvek napojenia zákazníkov. Pán Holjenčík podľa spomenutého článku po celý čas kontrolu nerealizoval, o dôvodoch nezáujmu či cielenej „nesnahy“ možno špekulovať.

Múdre vyjadrenie v tomto smere dal článok v Pravde minulý rok pod názvom Andrej Hanzel: Vzorec pri cenách elektriny je celé roky zlý. Podľa Hanzela problémom je i nepochopenie rozdielu medzi prenosom (celosvetovo sme výnimoční – všade inde je elektrické vedenie s napätím viac ako 60 kV prenosom), u nás politickí fušeri vyhlásili všetko za distribúciu. Naviac problém je i v delení distribúcie na tri spolky, čo vedie ku väčším tokom elektriny vedeniami 200 a 400 kV. Skutočne zaujímavé fakty v závere článku o príprave privatizovania uvádza z jej prípravy v roku 2001, kedy sa cena za distribúciu zvýšila o viac ako tri štvrtiny pôvodnej ceny. Regulačnú metódu prijali ako základ cenotvorby a tak nám odvtedy náklady za distribúciu úspešne stále rastú…

Odhliadnuc od problému, že samotný vznik „distribúcie na súkromno“ bol protiústavným krokom. Podľa vtedy platnej legislatívy prenosová sústava mala zostať v rukách štátu. Mlčí sa o tom, ako o ďalších problémoch – ale tým problém nezmizne.

Piaty problém – nevymožiteľnosť práva na Slovensku…

Mala byť už dávno zavedená trestnoprávna zodpovednosť politikov, ktorí spravujú naše osudy a financie. Lebo za porušenie Ústavy vo vyššie spomenutom prípade nikto nebol potrestaný. Nuž tak.

Kým nás zavaľujú údajmi o tom, že sme v energetickej náročnosti v EÚ siedmi v poradovníku tých najhorších, je pravdou i to, že od roku 2000 poklesla naša energetická náročnosť o viac ako 50 percent. Nuž, niekde bude mať táto úspornosť strop, ak neplánujeme žiť v jaskyniach pri ohni.

Pokladám za dôležité si uvedomiť, že stabilný nárast spotreby energie je u nás v doprave, pričom ale štát namiesto zavádzania opatrení do verejnej dopravy zlepšením jej dostupnosti v disparitných regiónoch či dotovaním cestovného v autobusovej doprave, radšej špekuluje ako ťahať z našich vreciek ďalšie peniaze v podobe enviromentálnej dane.

Aké riešenie vidím…

Do roku 2020 prestať dotovať majiteľov baní a ťažbu uhlia, aj uhoľné elektrárne.

Zrealizovať skutočné opatrenia na znižovanie energetickej náročnosti v doprave.

Namiesto podpory atómovej energie podporiť reálne zelené zdroje – v rámci toho pre štát nevýhodné prvé „ryžovacie“ zmluvy zverejniť s menným zoznamom podnikateľov v nich účastných  a zároveň zaťažiť ich dodatočnou daňou i povinnosťou likvidácie zariadení pri ukončení prevádzky.

Zreálniť ceny distribúcie a prenos elektriny vrátiť do rúk štátu. Škody firmám podnikajúcim v tejto oblasti nech uhradí ten, kto tento neprávny stav zavinil.

Poviete si možno, že to sú nereálne opatrenia – hm, ale účinné by boli, čo? Tak si len zodpovedzme na otázku, že prečo u nás nejde „spraviť poriadok“.

Aký drahý je alobal?

Nuž, spomínate si na „alobalového“ poslanca, však?

Dám teraz nejaký príklad…

Začiatkom minulého roka webnoviny priniesli článok o vyjadrení poslanca Sme rodina Pčolinského s názvom Pčolinský:  Firmy smeráka Chudíka dostali dotáciu milióny eur. V článku uvádza, že poslanec NR SR a prešovský župan Chudík mal na dve firmy pridelenú dotáciu 11 miliónov eur. Budem názorne konkretizovať – Pčolinský uviedol, že to Chudíkovi môžeme rovno vystavil kreditku, ktorou z účtov občanov Slovenska dostane každý mesiac 70 000 eur.

Článok uvádza, že podobne dotáciu 5,5 milióna eur dostal i bratislavský mestský poslanec Borguľa.

Záverom…

Takže si zhrňme – platíme za elektrinu, pričom reálna cena elektriny z toho  je necelou tretinou celej sumy, ktorú dávame. Nerozumiem, prečo to vôbec nazývame poplatkom za elektrinu a nie sponzoringom.

Nuž, a ak som vyššie položila otázku, kto všetko podniká so zelenou energiou a že zoznam by bol pre nás moc prínosný, neklamala som. Možno by sme boli zelení  potom aj my všetci, nielen tá elektrina, keby sme videli, aké peniaze sa do tohto „tiežpodnikania“ nalievajú.

Elena   Predná Hora, 8.7.2018