otvorene

Máte také miesta, ktoré hlboko oslovujú vašu dušu?

Hovoria s vami láskavo, cítite sa tam voľne a slobodne, vzduch je tam voňavejší, slnko tam svieti žiarivejšie. No tak, viete o čom hovorím, máte tiež také miesta, však? Pre mňa je jedným z takých miest, ktoré roztancujú moje srdce vyhliadka. Teraz dvojnásobne skrásnená jeseňou. Bežím tam, keď mi je smutno. Sedela som tam i v nedeľnom popoludní v záplave slnečných lúčov, farieb a nežného tepla.

Ach, hej, pre toto milujem jeseň – ten hrejivý slnečný svit, prenikajúci dňom až do jeho najhlbšej podstaty. Nepáli horúcim dychom ako v lete, hladká svojimi lúčmi neskutočne jemne. Zlatistosť slnka ešte znásobuje zlatožltá farba lístia všade naokolo, sem-tam premiešaná sýtou červeňou. No celá ja, táto jeseň – napadlo mi náhle v priezračnom okamihu uprostred tej zlato-červenej záplavy – tiež mám vlasy občas blond, inokedy zasa v rôznych odtieňoch červenej.

Naozaj to bol priezračný jesenný okamih – vlastne celá hŕba priezračných okamihov, sedela som na vyhliadke pár hodín. Diviaky rozryli celý chodník, aj miesta kde som sedávala – a tak som si našla povyše v kopci v lese malé, slnkom nádherne zaliate miesto. Bolo to čarokrásne miesto, s výhľadom až ku sysľom, dolu pod cestou a do diaľky na modrasté kopce. Les ma ukryl vo svojom náručí a ticho som si čítala knihu, ktorá sa ku mne kedysi dostala náhodne, z antikvariátu pri objednávke učebníc pre dcéru, zaktivizovala sa teraz v mojich myšlienkach. Vlastne viem presne, kedy som ju tu čítala, na Veľkú noc – vám to nehovorí nič, mne veľa. Ešte stále presne neviem, čo mi chce kniha povedať, no cítim jej zvláštnosť.

Ticho lesa náhle prerušili pravidelné zvuky, kroky drobných kopýtok – v prvej chvíli mi úplne nelogicky napadlo, že medveď (no nelogicky, s medveďom ma prepojila vízia cesty lesom),   takmer ihneď som sa však z mrazivého strachu spamätala – no tak, Elena, veď kopytá... Tak žeby tie diviaky sa vracali lesom uprostred popoludnia? Uff, nie, kdeže, to dievčatá – i moje dieťa – dorazili na vyhliadku na koňoch. Po chvíli chodníkom odklusali a obklopovalo ma znovu ticho.

Vzduchom poletovali listy, po jednom sa váhavo odliepali zo stromov všade naokolo, ticho a pokojne sa kĺzali k zemi. Snažila som sa ich let nafotiť – no zrejme sú veci, ktoré nemožno len tak zachytiť na fotografii – a možno len ja fotograf – laik nepoznám tie správne finty. Ach, áno, sprevádzal ma tam môj najlepší priateľ, vietor – našiel ma v lesnom zátiší a hádzal mi listy znovu a znovu. Všade okolo mňa plávali vzduchom, zo dvakrát mi nejaký z nich vmotal do vlasov. Čistinka sa ticho trblietala v slnečných lúčoch. Milujem také chvíle čistej radosti zo života. Neviem, kto z vás mi v tejto chvíli rozumie s tými „priezračnými okamihmi“  – vlastne poznám len jediného človeka, ktorý by mi asi naplno porozumel, lebo je rovnaký ako ja – teda, aby ste to nepochopili zle, je to Nat Jessel, hrdina môjho srdca zo Šmídovej trilógie o čistých radostiach nášho života. Rozlúčila som sa s vyhliadkou v neskorom popoludní.

A hej, včera som sa lúčila s popradským vraním parkom. Slnko sa prepletalo korunami stromov, vrany namiesto parkom lietali popri autobusovej stanici, vzduchom sa nieslo ich hlasné krákanie. Mám zrakový typ pamäte, viem si ten okamih i teraz na chvíľu privolať. A s vami sa podelím o pár fotiek…

Záverom…

Dáme nejakú náhodnú myšlienku otvorením knihy? No veď hej … „To svetlo v tme svieti – a tma ho nepohltila…“

Hm, čo vám to hovorí? Ja presne viem, čo to hovorí mne – a zajtra to prezradím aj vám…

Elena    16.10.2018

P.S.: Fotografie sú moje ako píšem – z vyhliadky, ale aj tie z vranieho parku ešte v tejto jedenástke nahodím…