otvorene

Nuž, pachtíme sa za kadejakými snami – hľadáme každý čosi iné – bohatstvo, skvelú kariéru, najpravejšiu lásku, aby sme boli šťastní. To hľadanie je iluzívne, nič z toho by nám ozajstné šťastie neprinieslo. Kto z nás ale hľadá životné poslanie, no odpovedzte si sami úprimne – hľadali ste ho niekedy? A pritom práve ono do nášho života pravé šťastie vnáša.

Životné poslanie robí náš život zmysluplným. To sme asi všetci už kdesi kedysi o životnom poslaní čítali, počuli – skrátka, vieme to. Aj tak však zrejme celkom nechápeme, čo v skutočnosti znamená. Sľúbila som o tom ešte raz napísať pár dní dozadu (čím bystrejším čitateľom zrejme došlo, čo na seba prezrádzam – že o tej téme uvažujem) – a ja sa snažím sľuby plniť vždy.

Takže moja úvaha o životnom poslaní.

Životné poslanie…

Životné poslanie nie je naša predstava cesty za šťastím – naša kariéra, spoločenské postavenie, ani finančný prospech. Toto všetko vidí len naše malé Ja. Životné poslanie je niečo iné, a zároveň aj niečo viac. Je to hlboká súčasť našej duše, napĺňa náš život zmyslom. Je nám dané – nikto z nás si ho sám nevyberá, nie je to pachtenie sa za čímsi „skvelým a úžasným“. Niekedy, v určitej fáze nášho rastu, je určené nielen pre nás samých, ale aj pre iných ľudí – je niečím, čo nás samých presahuje. Povoláva nás k službe ľudstvu. A potom v jednej chvíli pochopíme, že práve to je tá najskvelejšia a najúžasnejšia možnosť života aj pre nás samých.

Určite poznáte i vy tie príbehy, keď človek zrazu a náhle, zdanlivo nepochopiteľne pre iných, zmenil svoj život, úplne, od základu. Zanechal vybudované, a vykročil. Chan – Šan mne v tej súvislosti napadá ako príklad – vzdal sa hodností na cisárskom dvore a odišiel žiť hlboko napĺňajúci život. Ale určite dosť takých ľudí žije i dnes – manažér zrazu zanechal skvelú kariéru a začal žiť jednoducho, úplne zmenil smerovanie svojho života. Chlap z mesta sa zrazu ocitol v prírode, kam by možno predtým dobrovoľne nevkročil – a napĺňa ho to pocitom radostnej zmysluplnosti. Pretože to, že sme k životnému poslaniu Zámerom sveta povolaní, neznamená že ide o nejaké utrpenie a cestu strádania. Práve naopak, zvýznamňuje všetky naše nadania a potenciál, ktorý v sebe máme, poskladá to všetko do zmysluplnej mozaiky.

Ten, kto rozumie…

Prednedávnom som písala blog o dvojplameňoch a o ich spoločnom veľkom poslaní. Presahuje každého z nich ako jednotlivca, dokážu ho realizovať len spoločnými silami. Niekedy si kladieme otázku, ako rozoznať ten dvojplameň. Mnoho ľudí nechápe také naše „povolanie k službe“ – a tak len prehodí nechápavo „blázon je to určite“. Ten správny človek dokáže pozorne vnímať a uvedomuje si úžasnosť toho poslania, túži ho realizovať a nachádza sa v ňom. Viete, myslím, že je to v podstate jednoduché – práve životným poslaním nám Zámer sveta svieti ako baterkou v tme, ukazuje nám cestu k tým správnym ľuďom.

Vedenie…

Zámer sveta nás k nášmu životnému poslaniu vedie. Nie je to však vždy také jednoduché, že vidíme a počujeme a ideme. Niekedy nás preto Zámer sveta vedie za ruku, inokedy ťahá, alebo postrkuje, keď váhame – už som tu pred časom spomenula židovskú Mišnu, podľa nej je našim záväzkom dokončiť prácu, ale nemáme ani slobodu upustiť od jej začatia. Po celý čas nás Zámer sveta formuje, bieli, aby sme boli schopní svoje poslanie plniť – prechádzame hodne krutými časmi, ak chce, aby sme boli hodne pokorní. A ono to naše poslanie sa zrazu objaví, sprvu nás volá tichým hlasom, potom silnejším, niekedy po nás aj kričí, ak sa nedívame a nenačúvame pozorne.

Fúha, poviete si v takej chvíli, keď to volanie konečne začujete, zazriete jeho matný obraz. Postupne sa vyjasňuje, porozumiete jeho zmysluplnosti. Prevziať veľké životné poslanie je veľký záväzok – lebo veľké poslanie je o veľkej dôvere Boha. A dostávame sa k nemu skutočne až vtedy, keď sa ním nepovyšujeme nad inými, ale skláňame hlavu, prijímajúc svoje poslanie bezvýhradne s pokorou a úctou – a zvažujeme, ako nesklamať toľkú dôveru.

Áno, počujem ten hlas i ja. Uvažujem o poslaní, dosť z neho mi už Zámer sveta poodhalil, robí všetko možné, aby som vykročila. No hľadám ešte nejaké odpovede. Za nimi sa v stredu vydám za šamanom do Zvolena, tak uvidím, či ich získam.

Záverom…

V tichu lesa dnes – jeho objatie je láskavé. Nabalil mi kadečo, aby som jeleňa vytvorila – malý meninový darček môjmu synovi. Nuž, tak teraz je v lese na mojom mieste „u partizánov“ jeleň, pri Maroškovom stromčeku (áno, áno, nakoniec som jeleňa dala dokopy – ale spadol mi aspoň 20 krát, kým sme našli spoločnú reč).

Cestou domov som zistila, že pri bytovke na topoľovke plnej suchých semienok mi dnes rozkvitol kvet. Jediný, nádherný. Zvláštne ma to upokojilo. Pochopila som ten odkaz.

Elena  11.11.2018

P.S.: Les je veľký dar od Boha. Uvažujem či narábame s týmto darom s úctou…

Pravdaže, fotografie sú moje, dnešné – a.ten zámok v diaľke je protialkoholická liečebňa..