otvorene

Ako vyzerá demokracia na Slovensku? A kto od vás chce, milí občania, aby ste za neho vy urobili špinavú prácu?

O tom všetkom bude môj dnešný blog.

Akcia na zamyslenie…

V minulom blogu som hovorila o tom, že zdravotníci v rámci akcie „nekrič na sestru, napíš ministerstvu“ sa snažia pacientov namontovať do úlohy tých, ktorí budú nahlasovať ministerstvu zdravotníctva podozrenia na personálne nedostatky. Hoci by to mali v prvom rade robiť oni sami.

Nie je to prvý raz, mimochodom, čo záujem o práva pacientov demonštrujú len cez seba. Pre osvieženie pamäte tento môj blog o tom tiež svojho času hovoril

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/12/08/bezmenny/

Nuž, zdá sa mi, že sa časy slovenského zdravotníctva moc nezlepšili. Pacienti vám mali vybojovať platy, pacienti vám majú vybojovať personálne limity. Jedna skromná otázka k tomu – čo ste vy, sestry a lekári, vybojovali pre nás, pacientov? V čom ste sa postavili za nás a naše práva?

Takto vyzerá demokracia podľa vašich predstáv, zdravotníci?

Keď už sme pri fakte, že zdravotníci svojou akciou zasa raz oslovujú pacientov, aby konali v ich prospech, položme si otázku, aká je ich skutočná komunikácia s pacientmi. Vidia ich len vtedy, keď ich sami potrebujú?  Už to asi tak bude, lebo inak by otvorene a čestne komunikovali aj o problémoch – namiesto toho mažú v diskusii na ich fórach každého, koho hlas znie čo len trochu kriticky (hoci slušne).

Napísala im slušne koment Dominika, mama trojročného Sebinka. Dám ho tu, aby ste si mohli urobiť mienku.

Zmazaný. Rovnako ako aj komenty ďalších mám. A rovnako zmazali aj moje komenty, v ktorých som slušne poukázala na to, čo tu teraz píšem – že by mali sami riešiť personálne veci, a nie zaťahovať do toho pacientov.

Naozaj si myslíte, že idete dobrým smerom?

Ľutujem, za mňa nie…

Ja som pred časom opakovane vyzývala slušných zdravotníkov, aby sa postavili na stranu obetí pochybení lekárov, lebo nečestný prístup k nim nemôže byť cestou ku zlepšeniu zdravotníctva. Kašľali na nás zdravotníci, až na malé výnimky teda, typu doktorky Elekovej a niekoľkých sestier, ktoré popísali svoje skúsenosti a otvorene nás podporili. Takže tým čestným a slušným úprimne držím palce.

A hej, aby to neboli len prázdne reči – viete si predstaviť, lekári a sestry, že by ste sa ocitli na našom mieste vy sami? Že by niekto zabil vaše vlastné dieťa, a potom by vás urážal a nivočil po celé roky spokojne ďalej v rámci súdnych ťahačiek? Že by po niekoľkých rokoch súdov, tesne pred vynesením rozsudku požadoval, aby ste do hodiny zdokladovali, že to mŕtve dieťa bolo váš syn? Že by právoplatne odsúdená páchateľka vypisovala súdu vyjadrenia, že život vášho dieťaťa bol beztak menej hodnotný, lebo nebol zdravý? (Nože, zdravotníci, kto z vás sa čuduje, že po tom všetkom som podala trestné oznámenie za pôrod môjho syna, aby sa preukázalo, kto zavinil jeho pôrodné postihnutie? Či to nebola náhodou tá istá nemocnica, ktorá zavinila aj jeho smrť…)

A ak si myslíte, že s niekoľkoročným peklom preháňam, odcitujem z rozsudku KS BB, ktorý nám bol vo veci včera doručený. Nevládala som ani plakať, keď som čítala tých 33 strán, popisujúcich 5 rokov boja za spravodlivosť pre svoje mŕtve dieťa. Toto sa v ňom píše o páchateľke

„…nikdy ľútosť nad svojim omylom pri liečení ich syna nevyslovila…“

 „…s názorom súdu prvej inštancie, že postoj zamestnankyne žalovaného  MUDr. xxxxx xxxxxxxxxx postráda akékoľvek prejavy ľútosti, ospravedlnenia či priznania si chyby, čo je prejavom neprofesionality a absolútneho nedostatku etiky zdravotníckeho pracovníka alebo len čistej empatie….“

Ľutujem z celého srdca, že tu nemôžem dať prefotený ten výsek z rozsudku a musela som to prepísať, lebo nesmiem uverejniť meno právoplatne odsúdenej lekárky, keďže ona má ľudské práva. My, jej obete, nemáme právo na nič…

Nie, nebudem za vaše personálne limity vypisovať ministerke zdravotníctva, sestry a lekári…

Znedôveryhodnili ste sa u mňa mazaním komentov, lebo ak chceme skutočnú zmenu, potrebujeme všetci pravdivo hovoriť o tom, čo tu nefunguje. Myslím si, že keby ste mali „platy ako na Západe“ a vám vyhovujúce personálne podmienky, kašľali by ste na nás pacientov rovnako ako teraz.

Nuž tak, zdravotníci, slušným sa človek nestáva vonkajšími podmienkami – tým že má dom, auto, vzdelanie, postavenie v spoločnosti. Máme neslušných boháčov – a slušných žobrákov. Tí slušní zdravotníci i teraz pristupujú ku pacientom láskavo a s úctou. I s nízkym platom, i vyčerpaní, i s nedostatočným personálnym obsadením pracoviska. Sú slušní stále. Oni to inak nevedia, lebo majú svoje vlastné vnútorné hranice. A tomu, kto ich nemá, tomu nepomôže ani doškoľovák, komunikačné tréningy, ani dvojnásobok personálu a tie najlepšie pracovné podmienky.

Je to skrátka tak, ako to už hodne, hodne dávno výstižne povedal Buddha – „načo pôjdete meditovať do jaskyne, ak si tam so sebou zoberiete seba…“

Ja sa s ním plne stotožňujem – zmeniť situáciu v zdravotníctve nepomôže zvyšovanie platov a pridávanie personálu, ak sa niektorí z vás správajú voči pacientom bez úcty, nečestne a bezohľadne…

Elena  12.3.2019