otvorene

Sivé mraky dnes putujú oblohou. Tma ich cestu prichádzajúcim večerom halila pred našimi zrakmi, no napriek tomu putujú ďalej, vytrvalo, ich cesta zotmením nekončí. Ach, kde je koniec ich cesty? Nikde, však? Tak už konečne rozumiete, prečo milujem oblaky? Jasné sloboda a voľnosť, a hnanie neviditeľnou silou – no zároveň mi dávajú nádej, že existuje niečo nikdy nekončiace…

Hej, dnes mám filozofickú večernú hodinku. Možno je to tým, že intenzívne cítim dych osudu, viem že v tejto chvíli zasa niečo posúva tým ním určeným správnym smerom. Cítite tiež dych osudu v niektorých chvíľach jasne a intenzívne? Jeho závan je vtedy ako oblaky, ženúce sa oblohou.

Dych osudu…

Kladiem si občas otázku, či existuje vôbec niekto, kto dych osudu vníma tak zreteľne ako občas ja. Neviem, žeby ani nie?

Možno je to tým, že mňa musí Zámer sveta ťahať za ruku v niektorých chvíľach, postrkávať, aby som sa pohla. Nedôvera a minulosť má v tom rolu. No úvahu, ktorú mi nahodila koincidencia v blogu Srdcom 6. o prijatí minulosti, teraz nedám, možno nabudúce – otvoríme inú koincidenciu cez náhodne otvorenú knihu. No dobre.

„To, ako sa niekam dostávame, určuje zároveň, kam sa dostaneme  a akí sa tam dostaneme.“

„Cesta okľukou cez pustatinu“ to hovorí kniha o osude, ako inak. Príbeh o židovskom národe, ktorý Boh viedol 40 rokov cez pustatinu z Egypta – ukazuje, že skutočným cieľom bola cesta sama, tie skúšky. A až ľudia, ktorí žili, milovali, zažili bolesť, sú potom schopní čítať Písmo pokorne.

Pre mňa táto koincidenčná myšlienka je potvrdením správnosti presvedčenia, že len čestné konanie nás vedie správne, že je dôležité konať čestne a „belieť“. Až keď sú naše úmysly čestné a srdce čisté, dovolí nám osud vykročiť k niektorým veciam. A belieme nie kvôli tomu, aby Boh plnil naše priania, ale aby sme zmúdreli natoľko, že my príjmeme pokorne, úctivo a vďačne jeho smer, pretože je naozaj najlepšou verziou nášho príbehu…

Boh nie je predavač pizze, nefunguje na základe našej objednávky…

Nás vystavuje skúškam – toto poznanie nás učí sa dívať na Boha s pokorou. Vystavovanie skúškam sú prirodzené iniciačné udalosti, ktoré nám Boh dáva do cesty, aby sme „zbeleli“ – toto pochopenie nájdeme azda v každej múdrej náuke. Je to i o Cheironovi, ktorý musí byť najskôr zranený, aby sa stal sám liečiteľom. A je to i šamanské poznanie, šaman je človek s hlbokými jazvami. Je to cez „zlo“ k dobru, povedali by sme zjednodušene.

Cesty osudu sú zvláštne, však?

Kam teraz vedie osud mňa?

Otvorím ešte nejakú knihu koincidenčne. No, Zámer sveta je zjavne rozhodnutý dnes na mne ešte popracovať – prezradím vám, čo mi dohodil?

„Prečo ešte stále nemáš istotu, že tvoja nová cesta je dobrá? Veď JA som s tebou stále. Azda to necítiš? Ale ty to potrebuješ vedieť.“

Nejdem sa strápňovať tvrdením, že to nie je pravda. Je vo mne hlboká úcta k Zámeru sveta, to naozaj cítim, viem, že to so mnou myslí dobre a chápem, že to tu riadi on a nie ja. Aj konštelácie u Honzu ukázali, že sa veci úžasne skladajú a viem, čo to brzdí – môj strach. Dívala som sa, ako podupáva môj projekt, môj dvojplameň sám prikráčal až ku mne, asi ma už pozná za tie veky. Zastal pri mne, prikročila som k nemu. Je to zvláštny pocit, moja konštelačná zástupkyňa ho vystihla slovami „tu som doma, tu patrím“. A keď som tam ja stála? Sladká, priezračne čistá melódia, a žiarivé biele svetlo v mojom vnútri.

I tak čosi vo mne osudu vydesene šepká – verím, že to bude dobré, ale daj mi to na papieri, a s pečiatkou, s  pečiatkou prosím.

Oblaky v noci…

Keď sa vrátim k tomu úvodnému obrazu oblakov putujúcich nočnou oblohou – ich cesta vtedy nekončí. Plynú stále ďalej. A nočnou cestou vnímajú veľkoleposť vesmíru, práve ten pohľad na hviezdy a vzdialené svety v nás prehlbuje úctu, pokoru.

Aj nás osud vedie temnými chvíľami, je to ako cesta oblakov nocou. Cesta temnými časmi nás učí vidieť s pokorou a úctou. A tak sme opäť pri tej ceste okľukou cez pustatinu – Zámer sveta nás vedie ako Boh židovský národ, dookola, kým nepochopíme…

„To, ako sa niekam dostávame, určuje zároveň, kam sa dostaneme  a akí sa tam dostaneme.“

Elena    21.4.2019

P.S.: Dnešné prednohorské oblaky plynúce podvečerom. Fotografie z nášho balkóna (moje, pravdaže).