otvorene

Niektorí z vás by ma možno najradšej kamsi hnali pri mojom líčení predstavy, že by mohli vyskočiť z postele na svitaní a dívať sa na východ slnka, ešte k tomu s radostným pocitom v duši. Jasné, rôznosť vládne svetom – jedni sme ranné vtáčatá a iní nočné sovy, biorytmy  a aj naše záľuby sú rozdielne.

Podaktorým začína deň okolo obeda – pomaly, pomaličky, a naplno ho roztočia až večer, králi diskoték a barov – to je pre mňa úplne cudzí svet, nijako ma neláka. Pre ranné vtáčatá svet ráno voňavo dýcha – vtáci štebocú, vzduch vonia, slnko vystiera žiarivo náručie, svet krásnie jeho lúčmi. No dobre, nie vždy, ale aj v upršaných ránach ako dnešné sa dá nájsť kopa krás – od vetra nedočkavo lomoziaceho za oknom, cez moju šialenú vianočnú ružu na okne v spálni, ktorá ma úporne kvetom presviedča, že určite mám Vianoce, až po nádhernú báseň o Jablonke od pána Miku v blogu.

A mnohí z nás skorým ránom idú do práce. Kráčame ľahkým krokom ránom zaliatym slnečnými lúčmi dýchajúcim životom, s nádhernou predstavou ako ideme lesom, slnko presvitá pomedzi stromy a svet je fajn…

(Ja som teda, pravdu poviem, tento rok ešte v lese nebola – a to už je čo povedať, je máj. No dnes som si zašla do papiernictva objednať tuše na šamanský bubon, budúci týždeň ho pomaľujem  – a potom v jeden deň vyrazíme ja a môj najlepší kamarát bubon lesom,  len tak lesom. Podľa predpovede šaman by ma mal sprevádzať lesom aj medveď, tak to buď budem kráčať veľmi rýchlo,  alebo nie veľmi dlho. Predstava cesty lesom je ale každopádne úžasná, len tak ísť, ísť kamsi do stratena…)

A potom z tej voňavej, zlatisto-hrejivej rannej krásy musíme vhupnúť do práce. Deň trochu potemnie pracovným zhonom, občas popri inom aj bolesťou ruky od podpisovania kadečoho (odborné správy, cesťáky, účtovné podklady – presne 193 podpisov som dnes nahodila, rátala som ich pre pobavenie).

Som ranné vtáča, ale ani mne sa niekedy nechce vyliezať z vyhriatej postele – no viem, že skoro ráno uvažujem tvorivejšie. Myseľ ranných vtáčat večer prepína na pokojnejší voľnobeh so šálkou horúceho voňavého čaju s malinovým sirupom alebo kakaa v rukách – ale nie tvoriť veľdiela. Tie až ráno, prosím…

Noc nám umožňuje zadívať sa na chvíľu na vzdialené hviezdne svety a dumať o nekonečne vesmíru a ohraničenosti nášho poznania. No ráno je pre mňa spojené s nádejou, pravdou a budúcnosťou. Tie pravé sú pre mňa letné rána, keď skoro svitá – oveľa ľahšie sa v nich vstáva ako v hlbokej tme. Deň je pred nami, láka nás svojim objatím – a je len na nás, čím ho naplníme. A tak sa často ticho ránom plížim do môjho hlavného stanu – v kúpeľni na koberčeku, notebook na koši s bielizňou – áno, áno, to je moja včasranná tvorivá chvíľa…

A aj ľudia sú ako noc a ráno – tí ako noc sú trochu tajomní, kadečo zakrývajúci. A tí ako ráno nie sú vždy plní slnka, ale nesú v sebe svetlo…

Záverom…

Dáme na záver koincidenciu z nejakej knihy? Som moc zvedavá, čo nám dá k téme…

 „Ako prichádza poznanie do duše? Poučením z negatívneho alebo oslavou pozitívneho? Ako Ty poznávaš?“

No veď vravím, koincidencie vždy presne vedia…

Elena 9.5.2019