Spoločnosť horšia ako hŕba pedofilov – o ktorých sa rozbehla pohoršená spoločenská diskusia v tomto týždni. Spoločnosť vrahov – práve o nej bude teraz reč.
Ak sa čudujte, kde taká spoločnosť existuje, dobre sa pozrite okolo seba – je tu, vo vyspelej Európe. V jej popletenej predstave ľudských práv a morálnych hodnôt. Áno, toto je spoločnosť vrahov. A vysvetlím, samozrejme, že prečo. A prečo na pokračovanie? Lebo toto bude dvojblog – dnes jeho prvá časť.
Sme ohľaduplní, ctíme ľudské práva…
Až tak, že pri tomto príklade sa mne zakaždým osobne robí nevoľno z toľkej ľudskoprávnosti.
Breivik, pravdaže. Spomínate si ešte na to meno a na jeho vražedné činy z roku 2011 – útok na ministerstvo a útok na ostrove Utøya? (viem, že si zmenil meno na Fjotolf Hansen, no pre mňa vždy zostane Breivikom – pretože odmietam prijať, že zanechá svoje zločiny zmenou mena).
O pár dní, 22.7.2019, bude výročie jeho vražedného vyčíňania.
V súčasnosti je trend v nórskej spoločnosti venovať viac pozornosti jeho obetiam a ich blízkym – lebo si ju zaslúžia na rozdiel od páchateľa. Ale ja dnes zameriam pozornosť na Breivika – prečo, to pochopíte v druhej časti dvojblogu.
Breivik
– písala som o ňom v mojom blogu opakovane, napríklad
Za brutálnu vraždu 77 ľudí dostal 21 rokov – nikdy svoj čin úprimne neoľutoval a nikdy sa obetiam neospravedlnil – už dĺžka trestu je z môjho pohľadu nespravodlivá, mal dostať trest smrti.
Žije si vo väzení lepšie, ako mnohí poctivo pracujúci ľudia, ktorí nikdy nikomu neublížili – má tri cely s rozlohou 30 metrov štvorcových, súkromnú posilňovňu aj bežecký pás v nej, televíziu s plochou obrazovkou, neobmedzený prístup ku hracím konzolám, prehrávaču DVD, novinám, elektronickému písaciemu stroju. Nábytok je kvalitný, drevený, žiadne lacné preglejky. Má nielen sprchu, ale i kúpeľňu, práčovňu, sám si tam môže aj variť. Má povolené návštevy rodinných príslušníkov a priateľov (aj keď je pravdou, že od smrti matky ho nenavštevuje nikto). Kedykoľvek sa môže ísť prechádzať na dvor. Dostáva vreckové 31 eur týždenne – len tak, zadarmo, nepracuje vôbec. Nemusí šetriť na teplej vode, elektrine, neláme si hlavu, ako zaplatí za bývanie. Ani mnohé naše hotely nemajú takéto vybavenie.
To, čo sa deje počas jeho väzby – opakovane posiela podania na medzinárodný súd ohľadne „svojich ľudských práv“ a vyhráva, je paródiou na spravodlivosť.
Umožnili mu štúdium na vysokej škole, v roku 2015 bol prijatý na štúdium politických vied na univerzitu v Osle.
Zažaloval Nórsko v roku 2016 napríklad za to, že mu obmedzujú korešpondenciu (čo sa nepotvrdilo), že mu kontrolujú celu, že nemôže komunikovať a stretávať sa s inými členmi skupín krajne pravicových extrémistov a písať si so sympatizantmi, „lebo chce vytvárať siete a založiť stranu“. Chce si nájsť ženu, lebo manželka by uľahčila vydanie troch jeho kníh. Sťažoval sa aj na kvalitu jedla – pretože mu jedlo a kávu ohrievajú v mikrovlnke, že musí jesť plastovým príborom. Namiesto kancelárskej stoličky ku počítaču chce čalúnené kreslo (dostal ho). Že síce má všetky tie technické vymoženosti, ale „nie najnovší typ“. Vreckové mu treba zvýšiť, 31 eur na týždeň je smiešna suma. A že sa štát nevenuje ochrane duševného zdravia Breivika – v rámci čiastočného rozsudku bol štát okrem iného zaviazaný, aby sa mu denne dve hodiny venovali dozorcovia, hrali s ním spoločenské hry podľa jeho želania. Ach, ach, takto obmedzovať jeho ľudské práva – nemali by ho rovno pustiť?
Jeden z mála tých, ktorí prežili, Bjorn Ihler – chodí a hovorí o tej udalosti a Breivikovi – no podľa mňa sa ten pán hodne derealizoval. V článku, kde sa píše o jeho návšteve Bratislavy v roku 2017 napríklad hovorí, že Breivik bol našťastie zlý strelec (no to mi skutočne pripadá ako zlý vtip!). Dokonca hovorí o tom, že v ňom vidí hlavne ľudskú bytosť, že na súde bol odhalený a neškodný, a je dokonca presvedčený, že sa Breivik môže zmeniť (k lepšiemu, teda). Naivný humanizmus v praxi. Pokladám ho za nebezpečne iluzívneho, ak takéto presvedčenia verejne prezentuje – Breivik je podľa odborníkmi stanovených diagnóz podľa mňa k lepšiemu nekorigovateľný (a myslím, že jeho správanie počas činu, po čine, počas súdneho konania i dodnes môj názor potvrdzuje). Iluzívnosť a prehnaná ohľaduplnosť voči zločincom im umožňuje páchať trestné činy znovu a znovu.
Breivik sám sa vyslovil, že by bolo humánnejšie ho zastreliť, ako takto väzniť a porušovať jeho ľudské práva. Som humanista – podporujem jeho žiadosť v plnom rozsahu.
Jeho obete…
V rámci humanizmu sa dívam i na jeho obete – mladí ľudia, ktorí na rozdiel od ich vraha žili zmysluplný život. Pozostalí po obetiach jeho činu – medzi 77 mŕtvymi bola väčšina detí – ich blízki trpeli pri jeho brutálnom a bezcitnom detailnom popise činu v súdnom konaní. Trpeli v roku 2017, keď Breivik dostal nápad poslať im list – nie s ospravedlnením sa za čin, ale s ospravedlňovaním svojho činu ideologicky.
Vydesilo ma, že niektoré naše médiá po procese napísali, že príbuzní obetí boli šťastní pri rozsudku, že to už skončilo. Novinári, to ako fakt ste takí málo vnímaví a citliví? Pre príbuzných obetí to bolo vyčerpávajúce – čeliť smrti blízkeho, aj opakovanému pohľadu na jeho vraha a počúvať jeho táraniny. Uľavilo sa im od protrahovanej traumatizácie, jatrenia rán ukončením sporu, ale o ich šťastí rozhodne nemožno hovoriť.
Celú spoločnosť taký čin traumatizuje podľa mňa na dlhý čas. Potvrdzuje to i vyjadrenie, ktoré bolo medializované v roku 2017, kedy sa Nóri rozhodli natočiť seriál o jeho čine. bez zastúpenia páchateľa, hovorilo o tom, že spoločnosť sa doteraz s tou traumou nezmierila a že si nezaslúži páchateľ miesto v tom seriáli. Samotní Nóri doteraz hovoria o tom čine len „22. júl“, či „Utøya“.
Blízki obetí roky po ich smrti trpia, ale im štát neplatí súkromnú posilňovňu, ani ďalšie vymoženosti a nepostará sa im ani o luxusné bývanie zadarmo. Majú dostupnú terapeutickú pomocnú skupinu, no ich životy ten teroristický čin navždy poznačil.
V roku 2018 bol natočený aj film, rovnako i tam sa po hodine deja len mihla v diaľke postava útočníka. Nie je podstatný, zameraný je na prežívanie obetí. A i ten film odhaľuje rozsah spoločenskej traumy – hovorilo sa v nórskej verejnosti o jeho „priskorom príchode“, mnohí si ho ani nešli pozrieť.
Asne Steierstad a kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku opisuje osud páchateľa a tiež niekoľkých situáciu rodín po čine. Mne osobne sa nepáči názov knihy – nazvala by som ju Jeden medzi nami.
Sami si urobte názor, či je na titulke knihy adekvátny výrok, že ľudia nechápu rozdiel medzi brutalitou a zlom, pretože „brutalita nie je nevyhnutne zlom, brutalita môže byť myslená dobre“. Pani tuším padla na hlavu – mne to pripadá ako bagatelizovanie a ospravedlňovanie jeho činu.
O spravodlivosti…
O podmienkach, na ktoré sa Breivikovi skladajú aj pozostalí po jeho obetiach, by mohli mnohí u nás len snívať. A to nielen nezamestnaní, pozrite sa napríklad na podmienky internátov, nemocníc, domovov dôchodcov. Je to človek, ktorý poprel ľudské práva svojich obetí. Nepokladám za správne jemu ich priznávať nadštandardne.
Často si kladiem otázku, či si spoločnosť uvedomuje, že obete majú mať rovnaké práva ako páchateľ. A otvorene hovorím o tom, že nie je v poriadku, ak páchateľa súdia len za porušenie zákona – a nie aj za to, ako ublížil obetiam, ich blízkym. A nie je to len môj jednostranný pohľad, možno stojí za to si prečítať článok
Odborníčka v ňom hovorí:
Štát má morálnu povinnosť postarať sa o občanov, ktorých neochránil pred zločinmi, čo je jedna z jeho podstatných funkcií. Musí im preto dať bezplatnú pomoc (právnu, psychologickú, praktickú) v situácii, do ktorej sa takto dostali, a odškodniť ich za ujmu, ktorú utrpeli.
Zdá sa vám, že si ju u nás štát plní?
Záverom…
Ľudskosť nespočíva v bezbrehej tolerancii zla podľa mňa, ale v určení a udržiavaní hraníc dobra a zla v spoločnosti.
Záverom blogu vyslovujem úctu a súcit s utrpením obetí Breivika a ich blízkych. A tiež hlboký súcit s naivnými humanistami, domnievajúcimi sa, že všetkých zločincov možno napraviť, či dokonca, že oni sami sa polepšia…
Elena 14.7.2019
++++++++++++++ ...
Problém západnej spoločnosti je, že sa neorientuje... ...
Celá debata | RSS tejto debaty