otvorene

Maroško by mal narodeniny, krásnych 16 rokov – nie dnes, narodil sa 19.7. Ibaže v ten deň už určite nebudem schopná napísať nič, bolesť z jeho straty je priveľká.

Môj syn zomrel v dôsledku závažnej chyby lekárky v marci minulého roku. Napriek preukázaniu viny, dokonca ide o usmrtenie závažnejším spôsobom zabitia, som sa doteraz nedočkala potrestania vinníčky.

Smrť syna zničila náhle celý náš doterajší život po všetkých stránkach. Ak opatrujete dieťa s postihnutím, musíte mu obetovať naozaj veľa – a my sme syna vypiplali z naozaj veľmi ťažkého stavu na situáciu, že chodil, neverbálne komunikoval, vzdelával sa, mal rád ľudí. Tešil sa zo života.

A pripravila ho oň jedna neschopná lekárka, ktorá ho spokojne uložila na detské oddelenie napriek tomu, že RZP už cestou oznamovala, že stav syna si vyžaduje ARO. A potom sa pri ňom po celé hodiny neukázala.

Táto lekárka má dokonca dve atestácie. Kladiem si otázku akým spôsobom to vydáva lekárska komora osvedčenia svojim členom o ich spôsobilosti, keď môže mať jedna lekárka také hrubé neznalosti???!!!! Za čo to robí štát lekárom na ich enormné platy „ako na Západe“ (ktoré získali sprostým vydieraním spoločnosti a ohrozovaním zdravia a života nás všetkých!) skladačku z našich daní a odvodov?

Môjho syna tá lekárka pripravila o život. Navyše zomieral veľmi bolestne.

Napriek tomu, že šlo o dieťa a navyše o dieťa s postihnutím, justícia neberie do úvahy túto skutočnosť (vraj v nemocnici je pacient ako pacient, rozlišujú to len pri úmyselných trestných činoch) kvalifikuje skutok. Nesúhlasím s tým – ohľad na „postihnutie“ a na „detstvo“ obete trestného činu sa musí brať v každej situácii. Pokladám za nespravodlivé voči obetiam, že Slovenská republika umožňuje svojou legislatívou takúto darebáčinu.
Navyše tá lekárka spokojne po celý čas pracuje. Už desiatky rokov po dosiahnutí dôchodkového veku – a vo mne to vyvoláva obavu, kto a ako kontroluje schopnosť lekárov vo veku nad dôchodkovým, či ešte sú dostatočne spôsobilí pracovať? A tiež to nastoľuje otázku – prečo páchateľ spokojne žije život akoby sa nič nestalo po dlhý čas po čine, kým obete majú život v troskách????!

Mali sme svoj za roky zaužívaný štýl života, pravidelné rituály. Každé popoludnie sme sa so synom šli prechádzať. Viete, aké to je, musieť ísť denne po tých istých miestach bez neho? Viete aké to je ísť do obchodu a vidieť tam napríklad jeho obľúbené jogurty, chrumky či cukríky? (Syn bol autista a mal špecifickú stravu, nechcel zjesť hocičo a musela som mu konkrétny druh jogurtov či chrumiek).

Jeho smrť nás hlboko zasiahla. To my – a nie páchateľka – máme zo života peklo. Nedokážeme sa s jeho smrťou vyrovnať.

Manžel syna opatroval 15 rokov a náhle zostal bez práce i akéhokoľvek príjmu. Každý sa s touto situáciou vyrovnávame po svojom, no všetci neuveriteľne trpíme. Maroško nám tu chýba. Sme závislí s tromi študujúcimi dcérami len od môjho platu – a tak ja som po celý čas od synovej smrti nemohla zostať ani na PN. Pritom ma jeho strata bolí tak neuveriteľne, že nemôžem ani dýchať, bolí ma to pri každom nadýchnutí, pri každom kroku. Neustále na Maroška myslím. Každé ráno o druhej, keď vstávam, idem k urne a pozdravím môjho syna. Som plná žiaľu a bolesti. Neustále by som plakala a musím vynaložiť veľa síl, aby som to nedávala navonok najavo. Pripadám si ako herec na javisku. Chcem byť so svojim synom. To jediné naozaj úprimne chcem, stratila som všetky túžby, sny. Neuveriteľne mi chýba.

A som plná hnevu. Na vinníčku, aj na spoločnosť, ktorá sa k obetiam trestných činov – pochybení lekárov správa hnusne. Nám napríklad vyšetrovateľ uzavieral spis tesne pred Vianocami, 23.12. popoludní. Viete si predstaviť naše Vianoce? (O tom, čo všetko obete pochybení lekárov podstupujú v slovenskej spoločnosti, som písala napríklad v článku môjho blogu DNES 54. – ROK alias Darček Maroškovi od súdnictva SR, či DNES 34. – DNI HNEVU, alebo aj SPRAVODLIVOSŤ, s. r. o. 8. – A tak sa pýtam PREČO…??? Aj celá kategória V MENE SYNA – tam chýba už len posledný článok, 11. Tí, ktorí ste čítali môj úplne úvodný blog viete, že môj blogový čas je presne ohraničený. A práve ten článok bude mojim posledným článkom tohto blogu.)

Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní obete retraumatizuje. Čo je toto za štát, ktorý umožňuje takéto gaunerské spôsoby, bezohľadné postupy voči obetiam? Ja som prestala veriť tejto spoločnosti – jej vyšetrovateľom, znalcom, prokuratúre, justícii. Neuveriteľne dlho trvá pre obete celý ten proces domáhania sa spravodlivosti a je v ňom obetiam mnohokrát ubližované.

A pýtam sa verejne KTO A KEDY ZAČNE STÍHAŤ ŠTÁTNE INŠTITÚCIE A ICH ZAMESTNANCOV ZA RETRAUMATIZOVANIE OBETÍ, tzv. druhotné týranie systémom, ktorý bol pôvodne určený na ich ochranu????!!! 

Hnusí sa mi platiť zdravotné odvody, pretože z nich vypláca i osobu, čo zabila moje dieťa – a predsa mi ich tento štát berie každý mesiac. Hnusí sa mi prístup tejto spoločnosti k obetiam pochybení lekárov – mnohé z nich po celé roky márne bojujú za spravodlivosť a nevedia sa jej dočkať. Páchatelia hrajú vďaka mizernej slovenskej legislatíve šarády so spravodlivosťou.

Kým v mnohých krajinách majú obete pomoc zo strany spoločnosti formou komplexnej starostlivosti, ktorá im je v takejto traumatizujúcej situácii poskytnutá, Slovensko pomáha len páchateľom a háji len ich ľudské práva (písala som o tom napríklad v článkoch môjho blogu DNES 66. – Na čo čaká tento štát? aj DNES 67. – I tak še da. . .).

Kedy Slovensko konečne zavedie legislatívu na podporu obetí??? Stará sa o kriminálnikov, asociálov, utečencov, Grékov, len nie o svojich slušne žijúcich a zodpovedne pracujúcich občanov, ktorí sa stali obeťami trestného činu.

Môjho syna tá lekárka pripravila o život. Doteraz sa neospravedlnila, veď za čo?

Na prvom a doteraz jedinom súdnom pojednávaní vyhlásil jej advokát, že sa cíti nevinná a KEĎ (nie AK) sa preukáže jej vina, tak nech zaplatí nemocnica odškodnenie, pretože vraj ona tú situáciu zavinila ako zamestnanec. Je to skrátka hra o čas, jeho bezohľadné naťahovanie. Len aby mohla čo najdlhšie využívať situáciu, že pracuje, že nepociťuje následky svojho konania.

A rovnako bezohľadná je v tejto situácii spoločnosť – ako je možné, že napriek preukázaniu pochybenia Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aj trestným stíhaním môže táto osoba ďalej pracovať?

Keby po preukázaní viny zo strany ÚDZS musel vinník prestať pracovať do súdneho doriešenia prípadu, nemuselo by sa riešenie veci tak ťahať.

Tá osoba, ktorá moje dieťa zabila, má dvojnásobnú smolu.

V prvom rade v tom, že ja svoje dieťa nepredávam – a viem, že nikomu z rodičov detí zabitých v slovenskom zdravotníctve nejde o peniaze (ako som to napísala už v článku môjho blogu DNES 23 – Ako sa nabaliť na svojom mŕtvom dieťati alias…).

A v druhom rade – ona osobne zabila svojou neschopnosťou moje dieťa. Je to jej vina. Neskutočne sa mi hnusí. Nielen tým, že svojou neschopnosťou a nezodpovednosťou zabila moje dieťa. Ale i tým, že nedokáže prevziať čestne zodpovednosť za svoje konanie a priznať si vinu. Čo je to za odborníka, čo je to za človeka? Zaslúži si skutočne prísny trest.

A ja budem riešiť jej spravodlivé potrestanie. Zažívam obrovský hnev nad tým, ako nám ublížila – môjmu synovi a sekundárne aj celej mojej rodine. Ona si žije, akoby sa nič nestalo. To len my trpíme. Nám sa jej vinou zosypal celý život. Veľmi si prajem, aby ona so svojou rodinou trpela rovnako, ako v dôsledku jej konania trpíme my.

Obete pochybení lekárov nemajú zo strany tohto štátu žiadnu podporu, neberie na ne žiadny ohľad. Pani Renáta, mama malého Miška, ktorá v súdnych procesoch už vyše 7 ROKOV bojuje za spravodlivosť pre svoje mŕtve dieťa, nedávno nastolila otázku, či už má zobrať rodič dieťaťa zabitého v slovenskom zdravotníctve spravodlivosť do svojich rúk, ak sa jej inak nevie dovolať???!!! V jej prípade totiž lekárka pôvodne AKO PRVÁ Z LEKÁROV ZA POCHYBENIE NA SLOVENSKU nepodmienečne odsúdená, zrazu na základe „dodatočného nájdenia nejakého dôkazu“ zázračne vykĺzla a stala sa nevinnou. A tá matka bola nútená vystavená v súdnej sieni tomu, že 40 lekárov dotyčnej ešte aj tlieskalo. No čo je toto za štát, keď umožňuje takúto retraumatizáciu obetí? Čo za odborníkov, draho platených z našich daní, to má v justícii?

Dokážete si vôbec predstaviť, aká nekonečne dlhá je na Slovensku cesta obetí trestných činov k spravodlivosti – plná prieťahov zo strany páchateľov, bolesti zo straty milovaného človeka, zúfalej bezmocnosti z chýbajúcej podpory spoločnosti a nesprávnymi či bezohľadnými postupmi inštitúcií násobeného utrpenia obetí?

Pritom bez dosiahnutia spravodlivosti, uzavretia celého prípadu, nemôže žiadna obeť trestného činu začať žiť ďalej svoj život. Je to ako keď vám niekto ustavične špára v rane.

Kto z vás má po tom všetkom právo odsúdiť obete pochybení lekárov, ak vezmú spravodlivosť do svojich rúk?!!!

E. K. I.   Predná Hora, 13.7.2015