Roztavte ľad v srdciach… povedal Angaangaq.
O ňom a o jeho slovách, aj o nás, našom poznaní a našom kontakte so Zemou uvažujem v tejto chvíli.
V horách sa teraz parí, hustá biela hmla sa dvíha v diaľke…
Mám rada také podažďové pariace okamihy tu v horách, vždy mi pripadalo, že tak les dýcha.
Pršalo u nás celé popoludnie, dážď občas ticho šumel, občas sa valil z oblohy prudko a náhlivo. Blýskalo sa a hrmelo hlasno, búrka ešte ani zďaleka nepovedala posledné slovo. Stála som pri bytovke, celá mokrá a podchvíľou som pokrikovala: “slon, slon“. Nie, nezbláznila som sa – volala som domov nášho kocúra, ktorý tiež kdesi mokol v daždi. A chcela som vysypať bioodpad – pravdaže, hneď ako sa prestane blýskať. Nebojovala som s dažďom, cítila som hlboké prepojenie s ním a Zemou.
Angaangaq
Každý deň posielam prosbu o uhasenie požiarov na Sibíri, niekoľkokrát denne, úprimne, z celého srdca prajem utíšenie ohňa i vody ťažko skúšanej krajine, tak intuitívne. Myslím, že naše úprimné prianie pomáha liečiť Zem. Prosím, prosím, zaželajte v tejto chvíli Sibíri utíšenie. Ďakujem.
A dnes mi prišla kniha, ktorá mi to ujasnila – napísal ju grónsky šaman Angaangaq. Má podtitul Výzva k duchovnej zmene klímy. Píše o tom, že nadviažeme spojenie so Zemou, ak roztavíme ľad vo svojich srdciach. Presne to som teraz potrebovala, túto knihu, cítim to veľmi silne. Videla som z nej zatiaľ len trochu, ale je prekrásna.
Je to zvláštne, ako sa všetko skladá. Ach, hej, poznanie sa vinie našim životom ako niť, prichádzame k tomu, k čomu máme prísť. Zámer sveta mi posúva čriepky poznania, prijímam ich niekedy s väčším vzdorom, bolestne, ale v tomto období s úctou. Ako to povedala pani Emoke predvčerom k projektu – veci pôjdu takto, aj keby ste vôbec nič nerobili. Kdesi hlboko v sebe viem, že má pravdu. To, čo mi povedala k budúcnosti, čas ukáže. No dobre, niečo poviem – dala prepojenie s nejakou akciou a októbrom, a po príchode domov som v pošte našla pozvánku na vzdelávanie v októbri.
Ale vráťme sa k šamanovi. Hovorí o previazanosti všetkého živého, presne ten pocit v daždi som mala – a občas sa mi vynára v rôznych situáciách. Angaangaq v tej knihe ukazuje, že o koľko lepšie si voči Zemi vedú živočíchy a rastliny a minerály ako my, a že by sme mali spojiť sa opäť so Zemou, pretože to vylieči ju i nás samých. Že by sme mali budovať nový, láskavejší svet bez pýchy a sebapreceňovania, v ktorom sa poznanie a múdrosť spoja.
Záverom…
Dáme nejakú koincidenciu záverom. No a nech mne niečo povie. Tak tú vám neprezradím, je hodne osobná. Poviem len toľko, že je to presné.
Dám inú. Čím väčší kus cesty k sebe samému prejdeš, tým väčšiu máš povinnosť pomáhať ostatným. To je krásna myšlienka, pripomína mi tú moju predstavu „belenia“ na duchovnej ceste. Čím viac zbelieme, tým väčšie je poslanie pred nami. Ach, veď hovorím, mám pocit, že si s tou knihou porozumiem.
Elena 31.7.2019
Celá debata | RSS tejto debaty