Hrejivo 11. – Všetci draci nášho života. . .

 

Pre mňa je slovo „drak“ úžasné, draky milujem. Kniha, ktorú som vylovila z kôpky mojich „ešteneprečítaných“ práve dnes,  slovo „drak“ ale v názve používa ako čosi hrozivé a zlé – rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli vystavení rôznym životným ťažkostiam (no to je zrejme slabé slovo – ťažkosť podľa mňa je, ak nám ujde autobus, pokazí sa auto, stratíme peňaženku), takže skôr povedzme, že zažili životné tragédie. Autorka knihy hovorí, že by sme skôr mali hovoriť o životných skúškach.

 

Všetci draci nášho života…

Existuje celý rad životných skúšok, niektoré nás sprevádzajú životom dlho – postihnutie, chudoba, iné prichádzajú náhle a nečakane, ako choroba, nevera, autonehoda. Kniha píše o niektorých takých situáciách. Je tam príbeh ženy, ktorej zomreli pri autonehode dve dcéry vo veku 4 a 9 rokov. Pri jej príbehu som si spomenula, že rovnaký intenzívny pocit derealizácie („idem mestom akoby som videla film, a nie prežívala tú situáciu, akoby to nebolo skutočné)  som zažívala tiež – i po smrti syna, nepamätám si pohreb a ani celé týždne potom. Aj rovnaké situácie náhleho zúfalstva a plaču.

Je tam aj príbeh maliara, ktorý už roky žije s ťažkou endogénnou depresiou (t. j. bez vonkajšej traumatizujúcej situácie vzniknutou). Aj príbeh ďalšieho maliara, ktorý prišiel o zrak pri lúpežnom prepadnutí, keď mu dvaja narkomani poliali oči kyselinou. A mnoho ďalších príbehov, zatiaľ som prečítala tieto. Ťažké životné skúsenosti ich zmenili, spokorneli, vnímajú oveľa intenzívnejšie veci života a svet okolo seba. Nie všetky príbehy končia takto, pravdaže, ako sa píše na obale knihy – v niektorých ich aktéri situáciu nezvládli, tak uvidíme.

Práve ten slepý maliar hovorí, že „keby človek nezavrel poriadne oči, nevidel by nič z toho, čo stojí za videnie“.

 

Ako hovorí maliar s depresiou, všetko strašné a skvelé je v živote relatívne…

Rozumiem tomu dnes.

Skúšky života nás nútia sústrediť sa na to, čo je naozaj podstatné. Ako hovorí v ďalšom príbehu profesor, ktorý pracuje s traumatizovanými ľuďmi, mali by sme sudičku, ktorá hovorí nad kolískou  ako bude v živote zametať cestičku dieťaťu, aby ju malo ľahkú a pohodlnú, rýchlo hnať od kolísky preč.

 

Úcta ku cudzej bolesti…

Nikto nemôže povedať za nás, kedy je ten správny čas nechodiť „oblečená v čiernom“, neplakať, vzdať sa vecí po blízkom človeku – a či sa ich vôbec vzdať. To všetko vieme jedine my sami – tak o tom píšem v minulom blogu. A kniha nadväzuje presne na moje poznanie a pocity. Keď prežijeme niečo ťažké, hovoria nám odborníci či ľudia okolo nás, že bude trvať rok, alebo rok a pol, kým „uvidíme znovu modré nebo“. No prejdú dva i tri roky, a naše srdce je stále v sádre.

A rovnako nie je naša bolesť jediná a najväčšia na svete. Myslím, že ani nemá význam ju merať. Lebo nevidíme, čo nesú iní – slepý maliar hovorí o situácii hovoril s taxikárom o tom, že ho pre stratu zraku všetci ľutovali, lebo jeho zranenie bolo všetkým viditeľné, hoci iní ľudia môžu niesť niečo ešte ťažšie, ale neviditeľné. Taxikár mu na to povedal, že je z Kambodže a pred očami mu krompáčom zabili jeho ženu a päť detí.

 

Život je krehký, príliš krehký…

Dnes v skorom ráne som na to myslela. Predvčerom som pri pálení Maroškových vecí v lese sedela na lúke s bubnom a dotýkala som sa svietivo zelených lístkov jahôd, ktoré vytvárali nádherný kontrast v suchej tráve. A dnes sa za oknom rozprestierala snehobiela krajina. Končila pod zákrutou z kopcov, a smerom k Muráňu už sneh nebol vôbec.

 

Život je ozvenou…

V tme sme sa vracali späť z Revúcej, a pri vstupe do ústavného parku nádherná črieda srniek sa pásla úplne pri ceste.  Chvíľu sme sa na ne dívali, nádherný okamih to bol – a tak málo  stačilo, aby sme ho nezažili. Keby sme neniesli oblečenie na charitatívnu akciu, nevideli by sme ich. Je to pre mňa také malé posolstvo – že nezištné dobro je odmeňované, a že ak nevykročíme, tak príležitosti sú okolo nás, no my ich nevidíme.

Každý deň je plný rôznofarebných okamihov…

Najväčšou tragédiou nášho života môže byť, že nezažijeme nič ťažké. Život ide hladko a my vidíme svete zaliaty lúčmi slnka, belasú oblohu bez mrakov. No až keď príde noc, tak sa na oblohe objavia vzdialené svety – ony tam stále sú, to len my ich kým svieti slnko nevidíme. Až keď vidíme „temnú čiernu“ v našom živote, tak si uvedomíme aj farebnosť okamihov. Možno drobných a zdanlivo všedných maličkostí. Myslela som na to dnes cestou do Revúcej, vnímala som ako sa lúče slnka odrážajú na úbočí.

 

Záverom…

Takže sa nakoniec s autorkou v tom slove drak zhodneme. Lebo najviac vďační môžeme v živote byť tým ťažkým situáciám, ktoré nás učia viac vidieť, viac chápať, viac cítiť.

 

 

Elena  28.12.2019

 

Pozooor 2. – Raz stačilo, pani Kolíková

28.07.2026

Kniha Raz nestačí popisuje príbeh o tom, že nestačí byť raz v živote šťastný .Asi by sme mali vydať i knihu Raz stačí, ktorá bude o tom, že ani nešťastie a pohromu nám dvakrát za život na krk netreba ovesiť. Lebo Kolíková v pútavej mediálnej debate vyhlásila, že by zasa raz chcela ministerský post, na ktorom už kedysi bola. Kolíková, ach, Kolíková, [...]

Pozooor 1. – Monika môže skončiť definitívne. . .

25.07.2026

Podvodníkov je u nás veľa. Jedna z tých najznámejších je zrejme Monika H. Je na ňu podaných viacero trestných oznámení hromadného charakteru. A teraz je šanca, že ju spravodlivosť reálne dobehne. Je skutočne všeobecne známa. V skupinách uvádzajú ľudia jej všemožné profily a účty, aby sa jej nedarilo oklamať ďalších ľudí. Takto: Dobrý deň. Keďže je [...]

Začem bukvy 11. – Ako u nás oráči orajú. . .

25.07.2026

Premysl Oráč, mýtický český vládca z dynastie Přemyslovcov, bol z oráčov najviac vydarený. No a odvtedy nám tu oráčov pribúda, a orú a orú… Tak poďme k tomu príbehu teraz. Nejdeme hlbokú orbu a la opozícia riešiť, tej by sa mali venovať OČTK, lebo už i príprava niektorých činoiv je záležitosťou trestnou. Pozrime sa teraz na nejakých ďalších [...]

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,462
Celková čítanosť: 12293405x
Priemerná čítanosť článkov: 3551x

Kategórie

Archív