otvorene

Životy sa mihali pred jej očami rýchlym sledom, postupne či náhle sa ich úlomky objavovali. Niektoré sa vynorili ako spomienky samé od seba, už od detstva ako zvláštne naliehavé obrazy, Iné sa objavili v procese hľadania ako úlomky  poznania .- Zámer sveta ich posúval v čase, ktorý bol ten pravý –  a v jednej chvíli z nich pamäť vyskladala príbeh.

♥♥♥

Plamene všade okolo, pálili. Chcela len pomáhať ľuďom,  a odsúdili ju ako čarodejnicu. Zákerná sused&,,chcela jej záhradu či čo jej závidela? Kládla si tú otázku, pohltená bolesťou. Mysľou jej bežali výčitku Bohu. Ako si mohol, Bpže stvoril ľudí, čo ubližujú iným, bez akýchkoľvek zábran ubližujú? ,Kde je dobro?

Jej posledná myšlienka patrila zákernej susede – ty raz uhoríš zaživa, uhoriš zaživa…

♥♥♥♥

Krajina sa spamätávala po strašnom zemetrasení. Prišlo náhle a trvalo krátko, no bolo ničivé. Stromy popadané, odvalil sa kus úbočia hory a zasypal dedinu. Mnohí neprežili, a tí, ktorí prežili, nemali viac na tvárach úsmev. Niektorí odišli preč, aby unikli spomienkam. Iní rezignovane sedeli pri svojich mŕtvych, bez pohybu. Žena, ktorej pri zemetrasení zomrel manžel i tri deti sa brodila návalmi zeminy a skál, pod ktorými boli trosky domu s telami jej blízkych. Nakoniec si ticho sadla a kolísala sa zo strany na stranu.

Žena v belasom nosila vodu a jedlo všetkým, ktorí zostali. Mnohí zomierali  apatiou, či vlastnou rukou, nevidiac svetlo nových dní. Ďalších zabíjali choroby, nepochované mŕtvoly šírili zápach a infekcie. V jednej chvíli, trápená horúčkou,, sa i žena v belasom zúfalo rozkričala – Bože, ako si mohol zabiť toľkých ľudí???!!  Načo nám posielaš zemetrasenie? Pozri, čo si spôsobil, čo už je na tomto utrpení dobré? Ako môžeš byť dobrý, keď prinášaš zlo?

Odpoveďou bolo ticho.

Horúčka ju vnútorne vysušila,. Vodu, potrebujem vodu, zašepkala zomierajúc.

♥♥♥♥♥

Susedov býk ušliapal moje dieťa, vrátila som sa z lesa s drevom a nebolo ho už. Moje dieťa, už tu nie je, ako môže byť na svete toľko zla? Boh nie je spravodlivý,  žene v belasých šatách tiekli po tvári slzy… Unikla od bolestnej spomienky, no cítila obrovský hnev na Boha, ktorý ju tým životom sprevádzal až do konca. Stratila voči nemu dôveru…

♥♥♥♥♥♥

Spomienky na tento život žiarili v temnote času ohnivo. Hnev voči Bohu v ňom vládol. Vzdorne sa mu postavil  čierny mág, ničiaci zlo a zlých. Trestal nečestnosť tvrdo a neúprosne. Rozhodoval o životoch iných, stčťil pohyb ruky a zlo sa napojilo na dušu toho, kto ho spôsobil, sprevádzalo ho na každom kroku. Všetko zlo treba vyhubiť, aj všetkých zlých – vravel mág, potom bude na svete pokoj a ktorému dobro. Stál na kopci, plný hnevu a vzdoru, díval sa na krajinu, okolo nôh mu vial čierny plášť…

♥♥♥♥♥♥♥

Moc a silu mala. Liečila a spoluutvárala chod dejín. Dávne povesti jej meno spomínajú, v čase kde-tu niečo skreslili, no pomedzi všetok ten stáročiami nahromadený balast presvitá pravá podstata. Príbehy dávnych čias, cítili po celý čas v duši ich hlboké volanie. Spomienky z tých čias sa skladali ako jedny z posledných, bolo potrebné veľa pokory, aby Zámer sveta odhalil v jednej chvíli i tento list knihy jej života.

♥♥♥♥♥♥♥♥

Taký modrý život to bol, povedala babička vnúčatám sediacim okolo nej, pokojne plynul deň za dňom.

Ale nikam si necestovala, nespoznala si ďaleké krajiny, povedalo jedno z vnúčat. No to je pravda, rozosmiala sa babička, až sa jej belasé šaty rozvlnili, nespoznala, a veru neviem, či je to dobré, alebo či je to zlé, zavisí od toho, kto sa díva. Lebo ty vidíš ďaleké krajiny, v ktorých by si nebol, keby si tu žil, a ja zasa pevné korene, ktorými som tu vrastená hlboko a dodávajú mi silu. Netúžila som vo svojom srdci nikdy po takých diaľavách. Nevieme presne povedať, či niečo, čo je pre nás dobré, je rovnako dobré aj pre iných…

♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Žena v belasých šatách sedela na zemi a držala v náručí dieťa. Tíško mu spievala. Dieťa bolo zavinuté v zavinovačke s posvätným vzorom, ktorý vyšívala po celé mesiace, mal chrániť dieťa. Obrysy modrých hôr sa črtali na ďalekom horizonte. Naokolo ležali na zemi viacerí Indiáni bezvládne. Celý kmeň zomieral hladom, deň po dni mŕtvych pribúdalo.Žena po celé hodiny spievala uspávanku svojmu mŕtvemu dieťaťu, držiac ho v náručí, Rozhodla sa zomrieť s ním. Uvedomovala si s blížiacim sa koncom, že je zlé, že jej dieťa zomrelo, no cítila vďačnosť voči Bohu, že zomrelo skôr ako ona a mohla ho chrániť až do konca, V každom zle je zárodok dobra, zašepkala túliac si dieťa k sebe.

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Ostrý morský vietor žene rozvieval vlasy. Dívala sa na horizont, po tvári jej tiekli slz,  belasé šaty svietili. Sprevádzal ju človek dobrý ako kus chleba, láskavý, no jej srdce vyzeralo loď smerom od brehov Ruska. Tá sa objavila na horizonte práve vo chvíli, keď skočila do mora. Dobro a zlo sú v pritesnom objatí, uvedomovala si. ponárajúc sa pod vodnú hladinu, klesala hlboko, hlboko, hlboko…

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Nesmieš teraz zomrieť, neprišiel tvoj čas, máš pred sebou ešte dlhú cestu a poslanie v tomto živote. Jedenásť životov je to, ktorými kráčaš. Rôzne tváre dobra a zla sú, ale nedajú sa od seba odlíšiť a oddeliť, jedno v druhé prechádza, teraz to už vieš. Chcem len jedno, začni mi veriť, znel hlas Boha…

Elena  10.1.2020