otvorene

Najkrajšia skúsenosť v živote je zázrak. 

Táto myšlienka Alberta Einsteina mi priplávala – a na mňa pôsobí upokojujúco, lebo nám potvrdzuje existenciu zázrakov. Ak to povedal Einstein, potom verte, že zázraky sú.

Pravdaže sú, všade okolo nás…

Pravé zázraky…

Východ slnka, že vždy znovu vychádza nad obzor po temne noci, ako rozvíja život svojim teplom a svetlom. Dážď, a obyčajná čistá voda. Vôňa lesa, jeho láskavé náručie. Ako rýchlo sa život vracia do riek a čistí sa vzduch, ak na chvíľu ľudstvo povolí v ničivej činnosti. Život každej bytosti. To sú pravé zázraky života na Zemi – a nie to, že vyhráte športku či získate dobré postavenie.

Jasné popri nich sú aj iné zázraky. Tie sa dejú – aj keď niekedy nevnímame ich zázračnosť. Neplnia kritériá našej predstavy o zázračne ako servise na naše želania. Nie sú – zázraky sú v skutočnosti posuny na našej ceste, čosi nás prekvapivo postrčí nejakým smerom – a my ich vnímame ako náhody (možno aj nehody, niekedy ich aj odmietame – lebo ich nechápeme).

Pravdaže, keď toto poznanie naozaj pochopíme, vidíme svoje odchýlky z cesty, aj úporné pätenie sa – takže chápeme, prečo nás Zámer sveta niekedy namiesto vedenia za ruku musí ťahať.

Žijeme často dlhý čas iluzívne, plánujeme… 

Tým pádom aj nevďačne voči tomu, čo v živote máme – však predsa sme si to všetko trhli našou šikovnosťou, snahou, usilovnosťou. A čo je horšie, pre tie plány a tvrdohlavo presadzované vlastné predstavy nevnímame predurčenú cestu niekedy.  Až keď začneme vnímať, že veci sú dané a Zámer sveta nás vedie, dokážeme cítiť stálu vďačnosť za všetko, čo v živote máme a dostávame. A aj dôveru, lebo ako pripomenul Einstein – Boh má zvláštny zmysel pre humor, ale nie je zlomyseľný (takže vždy chce naše ozajstné dobro), na rozdiel od nás samých.

Niekedy sa snažíme zázraky do svojho života privolať…

Pretože si predstavujeme scestne, že zázraky sú splnenie našich prianí.  Boh ani Zámer sveta nie je kuriér, a ja cynicky dodávam, že nás to môže len tešiť. A keď sa nečinia podľa našich predstáv, tak si niektorí začnú splnenie svojich prianí – peniaze, lásku, dobrú prácu, kadečo – privolávať kadejako. Nuž, platí sa za to veľká cena, a v skutočnosti privolávajú len odraz. Jediná cesta, ktorá nás posúva vpred, je čistenie sa, väčšia vlastná zrelosť, nič iné.

Neriešenie je múdre…

A tu kdesi je prežitie toho citátu od Einsteina, ktorý som v predošlom blogu spomenula – Chytrý človek vyrieši problém. Múdry človek sa tomu vyhýba.   

Skutočná hranica, kedy sa schopnosti v našich rukách stávajú bezpečnými podľa mňa je, že si uvedomujeme rozdiel medzi silou a mocou. Že silu prijímame s úctou a pokorou, nesnažíme sa preberať moc. Dlho som niesla strach zo sily v sebe – viaže ma priveľa spomienok k sile a moci z dávnych čias. Až v jednej konštelácii pred časom, kde som stála ako zástupca, mi Zámer sveta posunul silné posolstvo – že moju silu sa nemusím báť používať, že to mám pod kontrolou (ako zakaždým, keď konštelačka zasiahne niečo moje hlboké, tichý hlások vo mne šepká – no ako to len vie?) .

No mám. Mám silu pod kontrolou vo vzťahu ku pozitívnu – privolávať si peniaze, lásku, postavenie by mi nenapadlo, netešil by ma úspech bez vloženého srdca a chlap, ktorý by neprišiel za mnou sám od seba a nestál pri mne pevne, by mi bol načo? Privolať si nepravého je číra hlúposť, a pravého dvojnásobná – lebo ten k vám môže prísť len pri dostatočnej zrelosti oboch. Ani peniaze človek nepotrebuje zhŕňať vidlami, nie v nich je šťastie – a mňa práve situácie s ich nedostatkom naučili snažiť sa, bojovať, aj nakupovať v zľavách. Kým sme nemali peniaze, vedeli sme sa ako rodina uskromniť, aj mať zmysluplné ciele a zvládnuť neľahké veci. Práve chýbajúce peniaze mi ukázali, čo všetko v živote nepotrebujeme, aj ako si pri ich mále oveľa viac vážime to, čo máme. Takže voči privolávaniu v tomto smere som odolná.

Ale to viete, že som spravila aj chyby. Môj veľký problém je snaha o zavádzanie dobra – a v rámci toho ničenie zla. Neprivolávam na nikoho karmu – tá absolútne nezáleží na nás a našich prianiach. A ak niekomu odpustíte, tak reči a úvahy o karme sú smiešne. Mne celá cesta k pochopeniu jej mechanizmu pomohla stať sa súcitnejšou. Ale v rámci boja proti zlu som na následky ich vlastných zlých činov napojila pred časom dve osoby – človeka, čo utýral kocúrika v Blave a „kravu Karolu“ – podmienečne, sami sú strojcami svojho dopadu. Zámer sveta varovne syčal, že aj keď napojím podmienečne, riešim.

Je to proces učenia, to spokornievanie, lebo  že niečo máme pod kontrolou si neuvedomujeme státím v  bode, ale oscilovaním. Dôvera k Bohu spočíva v tom, že nechávame veci ísť. Nevravím, že je to pre mňa ľahké, v tomto smere rozhodne nie som za vodou ešte.  No uvedomujem si, že nie ja to tu riadim, to mi pomáha bojovať so sebou v tom smere.

Hej, a je pravdou, že málo ľudí je pre mňa tak inšpiratívnych, ako Einstein – a možno takých ani niet. Nie, počkajte, Vodička je tiež môj veľký inšpirátor.

Záverom…

No, možno by sme si mohli zahrať takú hru – povedz mi, aký je tvoj najobľúbenejší citát. No čo, aký je ten váš?

Môj naj… citát je  od Jamesa Matthewa Barrieho  „život je dlhá lekcia pokory.“

Elena     27.4.2020

P.S.: Inak, práve J.M. Barrie je aj autorom citátu, ktorému verím, že  „ak nejaké dieťa povie, že neverí na víly, tak niekde padne jedna víla mŕtva“. A tak si často hovorím v duchu „verím na víly, hej víly, počujete, ja na vás verím…“