otvorene

Ukrajina sa stala miestom a predmetom mocenských zápasov – to dnes chápe aj malé dieťa.

Situácia je naozaj napätá, v súčasnosti zrejme prelomová a – ako to už býva zvykom  – doplácajú na túto situáciu najviac obyčajní ľudia tam žijúci, tí to vonkoncom nemajú ľahké. Je naozaj pekné, že im chceme pomáhať. Dnes si ujasníme dve veci – kto sme to MY, aj ako ľuďom na Ukrajine naozaj môžeme pomôcť.

Dajme si otázku – v čom Ukrajina potrebuje pomoc? Táto otázka by mala byť z môjho pohľadu zásadná. Potrebuje Ukrajina pre zlepšenie svojej situácie dovoz zbraní, finančné pôžičky a zadlžovanie, vstup do EÚ a NATO, prívod plynu či pokoj od všetkých a možnosť ľudí tam žijúcich samostatne rozhodovať o sebe? Alebo čo vlastne potrebujú?

Položme si tiež otázku – čo znamená pomáhať Ukrajine? Znamená to dodávať tam zbrane? Spochybňovať ich referendá? Vedieť „čo je pre nich dobré a správne“ bez ohľadu na to, čo to naše „dobro a správno“ chcú? Poskytovať im pôžičky MMF, EÚ a ďalších inštitúcií, ktoré zvyšujú verejný dlh Ukrajiny k HDP a viesť ich tak cestou k vyhláseniu úpadku a nutnosti splatiť Rusku okamžite štátne dlhopisy (na čo nastala legitímna situácia po prekročení 60% HDP Ukrajiny)?

Alebo pomáhať Ukrajine vyhlásiť bankrot, čo znamená posielať tam následne dlhodobo bezodplatnú finančnú pomoc, na ktorú sa poskladáme aj my  – a to v situácii, že na nás popri tom všetkom ekonomickom marazme, v ktorom sme, začínajú ešte aj doliehať „sankcie proti Rusku“, značne poškodzujúce našu ekonomiku? Hra na pomoc Ukrajine má teda pre nás aj ďalší aspekt. Môžem pomáhať niekomu v trasovisku, ak sa sám zabáram po pás? Sotva.

A keď už sme pri tých sankciách proti Rusku – prečo ich vlastne voláme „sankcie proti Rusku“ ak poškodzujú viac nás ako ich? Keď som sa snažila nájsť na tejto situácii niečo pozitívne, musela som pátrať hodne dlho, ale našla som – táto situácia vedie k prebytkom potravín aj u našich výrobcov.

A tu sa ukazuje pravý sociálny charakter našej vlády –  namiesto aby sa poskytla finančná pomoc EÚ tým  výrobcom, ktorí predajú potraviny ľuďom na Slovensku lacnejšie, pomáha sa tým, ktorí ich nepredajú. Koniec koncov – aj samotní títo výrobcovia požadujú aby sa neznižoval ich zisk, t. j. odmietajú predávať potraviny lacnejšie, radšej ich nechajú sa pokaziť alebo ich zničia (a pritom od nás chcú, aby sme ich podporovali nákupom slovenských potravín). A to všetko v situácii, keď státisíce ľudí na Slovensku žijú v takej biede,  že dokonca EÚ zvažuje program na poskytovanie balíčkov pomoci mnohým rodinám u nás v najbližších rokoch.

Naše médiá uvádzajú správu o tom, že niektoré európske krajiny už začali vyčísľovať straty. Ja by som si namiesto u nás mediálne predkladanej analýzy iných krajín o im vznikajúcich stratách prečítala radšej otvorenú analýzu o očakávaných ekonomických dôsledkoch tohto skvelého nápadu Európskej únie  (a hlavne USA v pozadí)  pre Slovensko.  Napriek finančnej pomoci EÚ, ktorá by mala zalepiť oči a hlavne ústa aspoň niektorým skupinám (najmä farmárom) budú dôsledky závažné – a časom budú narastať.

Zlé z môjho pohľadu je, že nevidím spôsob ako stupňujúce sa sankcie môžu raz ich ideoví tvorcovia a realizátori zastaviť – azda jedného dňa oznámia Rusku, že si to rozmysleli a začnú blokované tovary len tak dodávať? Boli by nutné opätovné nadväzovania kontaktov, uzatvárania kontraktov a je otázne, či by sa podarilo pri narušenej hospodárskej dôvere aspoň dve tretiny z nich obnoviť. Čím dlhšie trvajú sankcie, tým viac totiž narastá riziko, že sa Rusko  zaobíde, nájde si náhradné riešenia a hlavne trhy.

Naivní by sa mali zamyslieť tiež nad tým – odkiaľ k nám pomoc EÚ prichádza? Skadiaľ ju asi EÚ čerpá, ak nie z poplatkov členských krajín, vrátane nás? Je to ako v tom známom aforizme že „manžel je človek, ktorý nám pomáha v ťažkostiach, do ktorých by sme sa nedostali, keby sme ho nemali“. Takže prispievame si sami na to, aby sme si pomáhali v problémoch, keďže sa vďaka politike EÚ dostávame do čoraz väčšieho marazmu.A aj keď pripodobňujem situáciu k aforizmu, pochybujem že nám z nej na Slovensku bude do smiechu. Ak sa naplnia medializované vyhlásenia premiéra Fica (a ja verím, že tieto sa mu výnimočne naozaj naplnia), potom môžeme čeliť pohrome – inak situáciu desiatok tisícov ďalších  nezamestnaných nazvať neviem.

Ďalšou zásadnou otázkou je – kto môže Ukrajine pomôcť naozaj? Nikto. Je potrebné zaistiť iba to, aby sa pod objektívnym dohľadom zrealizovali nezmanipulované hlasovania občanov o budúcom smerovaní Ukrajiny. Nemáme im do toho čo hovoriť  ja, vy, Rusko, Čína, Pakistan, Sudán a Bangladéš, rovnako však ani naša vláda, Európska únia či USA. Je dôležité nechať ich rozhodovať o sebe samých a nezneplatňovať ich samostatné rozhodovanie uznávaním či neuznávaním z našej strany.  Rovnako ako je žiaduce pre nás udržiavať si dobré vzťahy s Maďarskom ako našim susedom a nevyhrocovať vzájomne konflikty, je to potrebné aj vo vzťahu Ukrajiny s Ruskom.

Dajme si tiež otázku – kto je to MY, ktorí pomáhame?

Čo je v pozadí takejto podivnej pomoci poškodzujúcej pomáhajúcich – dostať Ukrajinu za každú cenu do EÚ a do NATO? Povedzme si k tomu niečo aj o druhej časti nadpisu môjho dnešného článku – kedy vieme, že niekto robí pizzu.

Zamyslite sa – kedy vy sami dokážete rozlíšiť, že niekto robí pizzu? Keď ju servíruje na stôl? Alebo keď ju práve upečenú krája na kuchynskej linke? Či snáď keď ju pečie v rúre a vy sa dívate okienkom na roztekajúci sa syr? Možno i v situácii, keď má na plechu cesto a ukladá naň paradajky a mozarellu? Azda aj vtedy, keď má pred sebou kuchársku knihu otvorenú na strane kde je recept na cesto na pizzu a podľa neho váži suroviny? Dokonca už vtedy, keď sa ktosi obšmieta okolo regálu s korením na pizzu v obchode a berie ho do košíka? Takže, kedy dokážete vy sami pochopiť, že sa niekto chystá robiť pizzu?

Schopnosť predvídavo myslieť a odhaliť nejaký úmysel môže človeku v živote pomôcť v rôznych rizikových situáciách. Je nepochybne jedným zo znakov inteligencie.

A teraz sa vráťme k Ukrajine – kedy vieme, že niekto chce zaistiť pre Ukrajinu mier a pokojný život? Keď tam bude dodávať zbrane, tak ako to začali robiť niektoré štáty EÚ v súčasnosti? Bude tam stavať vojenské základne a rozmiestňovať svojich vojakov?  Bude krajinu zaťahovať do  obranného paktu NATO, ktorý  – ak ma pamäť neklame – sám sa zatiaľ nemusel pred nikým brániť, zato sa vybral pomáhať iniciatívne „vojenskou pomocou“ do viacerých krajín sveta? Prosím, pripomeňte mi, v ktorých krajinách sa vďaka nemu ten pokojný život už podarilo nastoliť a nevznikli tam dlhodobé ohniská vojenského napätia?

Snaha posunúť hranice NATO a vytvoriť tak riziko trvale zvýšeného napätia v europriestore pokladám za nešťastné a v tomto smere má premiér Fico pravdu, že Ukrajinu do NATO nie je vhodné brať. Rovnako sa tam skrýva odpoveď aj na otázku, či by sme mali v takom spolku zotrvať my sami.

Takže, premiér Fico má pravdu. Je ale najvyšší čas aby podľa svojich slov začal aj konať. Inak bude mať cesto na piškótový koláč na plechu, ale posýpa ho korením na pizzu.

Predná Hora, 15.9.2014